V poslednej dobe v pásoch správ často prebleskujú informácie o topení ľadov na planéte. Ale týmto správam sa prakticky nevenuje pozornosť a ony neukazujú celý význam tejto udalosti. Občas to vo vedomí ľudí vyvoláva iba žarty. Avšak existuje v skutočnosti dôvod na smiech? Veď ak neuvidíme všetku vážnosť situácie za žartmi, môžeme nestihnúť niečo podniknúť. Dnes je veľmi dôležité triezvo sa pozrieť na realitu, na tie procesy zmeny klímy, ktoré všade prebiehajú. Posúdime podrobnejšie jeden z nich – topenie ľadových čiapok planéty.
K dnešnému dňu nezávislé skupiny expertov z rôznych štátov sveta, vykonávajúce rozličné výskumy v oblasti glaciológie, oceánografie, klimatológie, geofyziky, oceánológie a rádiochémie Severného i Južného pólu, ukazujú jeden a ten istý obraz: Z nejakých príčin, ohľadne ktorých sa nastoľujú rôzne hypotézy, sa ľady začali prudko rozpúšťať. Pričom od roku 2012 sa aj beztak aktívny proces značne zrýchlil.
V posledných desaťročiach vedci registrujú prudké topenie arktických ľadovcov.
V roku 2010 bolo spozorované topenie ľadovca Kupola Vavilova. Video z družice DigitalGlobe ukázalo, že každý rok stráca 30 cm svojej ľadovej pokrývky. V nasledujúcich rokoch rýchlosť topenia značne vzrástla. Teraz ľadovec mizne o 5-10 m za deň.
Pozorovania roku 2012 ukázali, že od 1980-tych rokov sa celková masa ľadu zmenšila o 70%. Podľa slov Petra Wadhamsa, profesora Cambridgeskej univerzity, vedúceho skupiny vedcov, skúmajúcich fyziku „polárnych oceánov“, v roku 2012 celková masa arktického ľadu činila len 30% úrovne 80-tych rokov.
Jeho slová dopĺňajú vyjadrenia Romana Mendeleviča Viľfanda, vedeckého vedúceho Hydrometeorologického centra Ruska:
„V roku 2012 boli zaregistrované veľmi neštandardné rekordy. Prvýkrát v akvatóriu Arktídy (plusová) anomália priemernej ročnej teploty dosiahla 7 stupňov. To je fantastická hodnota. Aj keď sa priemerná denná teplota líši od normy o 7 stupňov – je to povážlivá udalosť, ale taký odklon priemernej ročnej teploty bol zaznamenaný prvýkrát“. Teplotná anomália bola zaznamenaná v oblasti na severe Karského mora medzi Zemou Františka Jozefa a Novou Zemou.
V septembri roku 2012 plocha povrchu arktického ľadu, výmeru ktorého začali pravidelne merať od roku 1979, dosiahla svoje každoročné minimum. Vtedy plocha ľadového minima činila 7,0 miliónov km². Od roku 2002 sa tento ukazovateľ začal prakticky každoročne zmenšovať. Len k augustu 2007 sa roztopilo viac ako 1 milión km² ľadu za rok (bolo 4,8 mil. km²), prvýkrát sa odkryl severozápadný prechod, morská cesta popri severnom pobreží Severnej Ameriky, spájajúca Atlantický a Tichý oceán. 16. septembra roku 2012 bol vytýčený nový rekord minima – 3,41 mil. km² . Potom sa tento proces trochu spomalil. V strede septembra roku 2017 plocha ľadového príkrovu činila 4,64 mil. km².
V roku 2015 bolo objavené, že roztopené hrúbky ľadu môžu vyvolať silné tsunami. K jednému z nich došlo v októbri na Aljaške, keď 200 metrová vlna doľahla na fjord Taan. Dan Shugar, geofyzik z Washingtonskej univerzity v Tacome, si myslí, že „pred 40 rokmi fjord Taan vôbec neexistoval, bol zaplnený ľadom“. Od roku 1961 do roku 1991 sa ľadovec Tyndall posunul takmer o 300 metrov, odhalil fjord a odsunul ľad, podopierajúci veľký masív hornín. Po stratení opory sa 180 ton kameňov a pôdy zrútilo do úzkeho zálivu a spôsobilo silné tsunami.
Kvôli anomálnej horúčave v lete roku 2016, ktoré bolo nazvané najteplejším od roku 1880, vody z roztopeného ľadu zatopili tunel, vedúci ku Globálnemu úložisku semien na ostrovoch Špicbergy, najsevernejšom bode Nórska. Úložisko semien je vo výške 130 m nad hladinou mora. Pri výstavbe v roku 2008 sa predpokladalo, že ho v prípade zdvihnutia hladiny svetového oceánu kvôli roztopenému ľadu polárnych čiapok táto poloha zachráni pred zatopením. Avšak už koncom augusta 2018 sa ľadová pokrývka v oblasti Špicbergov ukázala byť o 40% menšia ako priemerný ukazovateľ v tomto období roka za celú históriu meteorologických pozorovaní (od r. 1981).
Rok 2018 sa stal pre arktické ľady nezvyčajne teplým. Tak bola noc na 25. februára odhalená ako nezvyčajne teplá pre Grónsko. Teplota vzduchu na myse Morris Jesup, najsevernejšom bode krajiny, dosiahla +6,2⁰C, prevýšiac priemer o 15⁰C. Neobyčajne vysoké teploty vo februári a v auguste viedli k tomu, že sa začali topiť najhrubšie vrstvy ľadu, ktoré predtým zostávali zamrznuté aj v letnom období. Túto oblasť pri severnom brehu Grónska predtým nazývali „poslednou ľadovou oblasťou“. Minimálna hrúbka ľadu tu činila 4 m, občas vytvárajúc 20 metrové vrchy. Predpokladalo sa, že práve táto oblasť sa stane brzdiacim faktorom v procese globálneho otepľovania. Avšak realita sa ukázala byť vzdialená od predstáv. „Takmer všetky ľady na sever od Grónska sú podstatne rozrušené a poškodené a preto sú viac pohyblivé. Otvorená voda pri severnom pobreží ostrova je neobyčajným javom“, – prehlásila Ruth Mottram, vedkyňa-klimatologička Dánskeho meteorologického inštitútu.
V tom istom roku tím vedcov z troch štátov urobil pozoruhodný objav. V procese výskumu východného pobrežia Ochotského mora tím odborníkov z Bremerhavenu (Nemecko), Zürichu (Švajčiarsko) a Kodane (Dánsko) našiel stopy starých rastlín, ktoré boli svojim vekom staršie od okolitých nálezísk o niekoľko tisíc rokov. Vedci spravili záver, že pôvodne boli chránené vo večne zamrznutej pôde, ktorá sa z nejakých príčin začala topiť približne pred 11,5 tisíc rokmi. Keď sa pozreli na zmenu hladiny mora v priebehu poslednej ľadovej doby, odhalili, že toto topenie ľadovcov bolo asi zvlášť intenzívne, čo viedlo k takzvaným impulzom roztopenej vody, ktoré zdvihli hladinu mora o 20 m len za niekoľko storočí.
Podľa názoru vedcov, práve toto viedlo k vážnej erózii večne zamrznutej pôdy v Ochotskom mori a tiež v severnej časti Tichého oceánu. Aby preverili túto verziu, vedci z Inštitútu Alfreda Wegenera (Bremerhaven, Nemecko) spolu s dánskymi a švajčiarskymi kolegami zostrojili model globálneho uhlíkového cyklu – obehu zlúčenín, obsahujúcich uhlík, medzi vrchnými vrstvami zemskej kôry, oceánom a atmosférou. Po vyhodnotení plochy roztopených ľadovcov získali informácie o pravdepodobnom množstve uvoľňovaného oxidu uhličitého. V súlade so získanými výsledkami sa pred 11,5 a 14,6 tisíc rokmi koncentrácia CO2 zvyšovala o 50% a pred 16,5 tisíc rokmi – o 25%. Podobný jav je pozorovaný v Arktíde aj teraz. Obrovské množstvo rastlín, chránených niekoľko tisícročí v ľade, sa v dôsledku jeho topenia dostáva do oceánu, kde sa pri spojení s baktériami zúčastňuje na produkcii plynu CO2. Tak, ako pred 11,5 tisíc rokmi, sa pobrežie Arktídy prudko topí rýchlosťou asi 20 m za rok. Za posledné desaťročia sa zmenila nielen celková plocha ľadu, ale aj teplota vody, rýchlosť a smer prúdov.
Ešte jednu možnú príčinu tak rýchleho topenia ľadu objavili výskumníci z „Barneo“, driftujúcej ľadovej stanice, ktorá sa nachádza blízko severného pólu. Od roku 2006 vedci z Inštitútu oceánológie RAN (pozn. - Ruskej akadémie vied) a Arktického a Antarktického inštitútu Federálnej agentúry pre hydrometeorológiu a monitoring okolitého prostredia na nej vykonávajú výskum fyzikálnych vlastností vodných más, hrúbky ľadu, jeho termických vlastností, optických vlastností ľadových krýh a tiež stav a rozloženie živých organizmov, osídľujúcich ľad a vrchné vodné vrstvy. V priebehu pozorovaní vedci došli k záveru, že významnú úlohu v topení ľadovej čiapky Arktídy môže zohrávať haloklina.
Haloklina – to je zvláštna vrstva/stena, ktorá sa rozprestiera v hĺbke okolo 80-120 m a nedovoľuje hlbším teplým prúdom z Atlantiku prenikať do vrchných vrstiev vody. Zmeny v hustote halokliny nesú so sebou prienik teplých vôd, ktorých teplota v posledných rokoch významne vzrástla, do chladných povrchových vrstiev oceánu a spôsobujú rýchle topenie celej ľadovej čiapky. Zatiaľ ešte nie je známe, nakoľko istá je haloklina v poslednom desaťročí, avšak o viac ako 20% zmenšená plocha driftujúcich ľadov za posledných 15 rokov hovorí o mnohom.
Inú verziu nastolili dánski výskumníci z Aarhuskej univerzity, skúmajúci v priebehu 10 rokov ľadový štít Grónska. Všetky tieto roky odborníci merali teplotu a hladinu obsahu solí v niekoľkých oblastiach ostrova. Získané údaje umožnili predpokladať, že ľadovce sa môžu topiť nielen kvôli teplým prúdom či zohrievajúcej sa atmosfére, ale aj vďaka hlbinnému teplu planéty. Vedci sú presvedčení, že práve procesy, prebiehajúce v útrobách Zeme, ohrievajú spodné vrstvy ľadovcov. Podľa slov vedúceho výskumu Sørena Rysgaarda: „Niet nijakých pochybností o tom, že hlbinné teplo Zeme vplýva na pohyb ľadovej pokrývky. Myslíme si, že rovnaké procesy výstupu tepelnej energie z útrob Zeme prebiehajú pod väčšou časťou celého ľadového štítu v severovýchodnej časti Grónska“. Vedci predpokladajú, že geotermálna aktivita, ktorá je sprevádzaná uvoľnením tepelnej energie, prebieha v celej zemskej kôre.
Za posledných 25 rokov sa plocha ľadov Arktídy zmenšila o 25%. Marika Holland, vedkyňa Climate and Global Dynamics Division, klimatologička, ktorá sa venuje problémom ľadu, hovorí: „My už pozorujeme značné zmenšenie množstva morského ľadu, ale náš výskum nás núti pripustiť, že v nasledujúcich niekoľkých desaťročiach sa zmeny stanú oveľa vážnejšie. ...Ľad ustupuje a oceán dodáva stále viac teplej vody do Arktídy, otvorená voda pohlcuje viac slnečnej energie, čo ešte viac zväčšuje rýchlosť otepľovania a vedie k ďalšiemu topeniu ľadovcov“.
Podľa slov Jeremy T. Mathisa, vedúceho programu arktických výskumov v NOAA (pozn. - National Oceanic and Atmospheric Administration, USA), „...v Arktíde teraz dochádza k bezprecedentným zmenám za celú históriu ľudstva. A my teraz musíme zosilniť sledovanie prebiehajúcich procesov, aby sme lepšie pochopili, ako sa tieto zmeny odrazia na každom z nás“.
Aktívne topenie ľadov je pozorované aj na druhom konci planéty. Každý rok Antarktída stráca do 2 800 km3 svojej ľadovej pokrývky. K takému výsledku dospela skupina 84 vedcov z USA a Veľkej Británie, účastníkov IMBIE – medzinárodného združenia vedcov-polárnikov, skúmajúcich vplyv topiaceho sa ľadu na zvýšenie hladiny svetového oceánu.
V roku 2013 bola podľa údajov družíc Grace, vypustených NASA v roku 2002, zostavená mapa zmien ľadovej pokrývky Antarktídy za roky 2003-2013. Červenou farbou sú označené oblasti s najväčšou stratou ľadu. Graf dynamiky zmien masy roztopeného ľadu ukazuje, že v priemere dosahuje rýchlosť topenia 90 mld. ton za rok. Tieto zmeny sú zvlášť badateľné na pobreží Amundsenovho mora.
V tom istom roku bola vyzdvihnutá teória, ktorá nazvala príčinou rýchleho topenia antarktického ľadu teplé prúdy, omývajúce podvodnú časť ľadového štítu kontinentu cez kanály-rieky pri podnoží ľadovcov. Po výskume usadenín pancierov planktónu, vytvorených na dne Amundsenovho mora, prišli výskumníci k záveru, že niečo podobné sa dialo aj približne pred 10 000 rokmi. Zmeny teploty vody vplývajú na chemické zloženie pancieru niektorých častí zooplanktónu, ktorých usadeniny sa stávajú zvláštnou „klimatickou kronikou“ teplotnej histórie oceánskej a morskej vody na planéte. Zozbierané vzorky ukázali, že v období pred 10 400 až 7 500 rokmi (prinajmenšom) prežila Antarktída významné zmenšenie plochy ľadu, kým hladina svetového oceánu v tej dobe prudko vzrástla.
Podľa informácií Kráľovskej geografickej spoločnosti sa oteplenie po dlhotrvajúcej ľadovej dobe začalo trochu skôr, približne pred 11 700 rokmi a pokračuje doteraz. O náhlom oteplení klímy pred 11 600 rokmi hovorí aj kolektív vedcov, medzi ktorých patria aj profesor Scripps Institution of Oceanography (USA) Vasilij Petrenko, špecialista v oblasti bioinžinieringu a náuky o materiáli Andrew M. Smith, 
vedec-špecialista v oblasti atmosférických vied Dr. Hinrich Shaefer, geológ a geofyzik Ed Brook a iní. V tom čase z nejakej príčiny začali antarktické ľady omývať teplé hlbinné prúdy. Prúdy podmočili základňu ľadovej čiapky kontinentu, z dôvodu čoho sa veľké ľadové kryhy začali odlamovať a ľadová plocha prudko zmenšovať. Merania ukazujú, že ľady Antarktídy zmizli prakticky okamžite. A len pred 7 500 rokmi sa tento proces zastavil, vetry sa presunuli k severu. Ľadová pokrývka sa pomaly začala obnovovať.
Ten istý proces sa začal v 40-tych rokoch 20. storočia. Skupina IMBIE pod vedením Andrewa Shepherda, vedca z University of Leeds, uskutočnila výskum dynamiky topenia Antarktického štítu od roku 1992 do roku 2017, ktorého výsledky ohromujú. Od roku 1992 z dôvodu topenia ľadov hladina svetového oceánu stúpla o 7,6 cm, z ktorých 3,3 cm je výsledok posledných 5 rokov. Inými slovami, za posledných 25 rokov sa v Antarktíde roztopilo do 3 000 miliárd ton ľadu. Za posledných 5 rokov rýchlosť topenia vzrástla do 219 mld. ton za rok. Pritom prakticky celý objem roztopeného ľadu pripadol na západnú časť kontinentu. Najväčšou rýchlosťou miznú ľadovce Pine Island a Thwaites. Od toho sa v roku 2015 odlomil kus s dĺžkou 24 km. Výskum tohto ľadovca (Západná Antarktída) ukázal, že jeho rozrušenie sa už začalo. „Naše počítačové modely ukazujú na zrýchlenie topenia ľadu v budúcnosti, pritom k dnešnému dňu akékoľvek mechanizmy stabilizácie situácie chýbajú“, – hovoria vedci.
V roku 2014 výskumníci z Východoanglickej univerzity objavili, že v zimných mesiacoch sa ľad topí dokonca rýchlejšie, ako v letných mesiacoch. Výskumy Amundsenovho mora, ktoré sa zvyčajne vykonávali v teplých mesiacoch, boli v zime sťažené kvôli surovým podmienkam. Obrátiac sa o pomoc k tímu výskumného útvaru University of St. Andrews, ktorý sledoval stravovacie správanie tuleňov v tejto oblasti, vedci dokázali prekonať tieto ťažkosti. Po vybavení 7 Morských slonov (pozn. - Tuleňov sloních) a 7 Tuleňov Weddellových špeciálnym zariadením, vysielajúcim informácie o morskej vode cez satelit, odborníci získali údaje z viac ako 10 000 ponorení na dno na ploche okolo 150 000 km². Výsledkom výskumu sa stal objav, že v zime sa vrstva chladných hustých vodných más stáva hrubšou, teplejšou a slanšou, ako v letnom období, čo poukazuje na vyššiu rýchlosť topenia ľadu.
V decembri roku 2016 spolupracovníci NASA zverejnili snímky gigantickej trhliny na Larsene C s dĺžkou 112 km, šírkou 100 m a hĺbkou 500 m. 1. marca 2017 teplota v Antarktíde stúpla na rekordne vysokú úroveň a dosiahla hodnotu 17,5⁰C, čo je o 2,5⁰C viac ako predchádzajúci rekord, zaznamenaný 5. januára 1974. Po niekoľkých mesiacoch, 10. až 12. júla 2017 sa od ľadovca Larsen C odlomil kus s plochou 5 800 km². Pôvodne sa ľadovec Larsen skladal z troch častí. V roku 1995 sa rozvalil Larsen A s plochou 4 000 km² a v roku 2000 sa od ľadovca Larsen B odlomil kus s plochou vyše 3 000km².
Kým do roku 2012 bol proces topenia celkového ľadového štítu kompenzovaný vďaka zväčšovaniu ľadovej plochy vo východnej časti, tak od roku 2016 sa začali ľadovce prudko topiť aj tam (rýchlosťou 28 mld. ton za rok). Za celú dobu výskumu vzrástla priemerná rýchlosť topenia ľadov Západnej Antarktídy o 100 mld. ton za rok a na Antarktickom polostrove o 26 mld. ton. Geologická a rádiochemická analýza východnej časti kontinentu ukázala, že za posledných 50 miliónov rokov sa východný antarktický štít v teplých obdobiach začínal rýchlo topiť, k čomu viedli nielen teplé prúdy, ale aj geologické procesy prebiehajúce v plášti, formujúce jazerá a rieky pod ľadom.
Skupina odborníkov z Veľkej Británie a USA pod vedením morského geológa a geofyzika Seana P. S. Gulicka skúmala oblasti pri pobreží Sabriny, ležiacom medzi mysmi Waldron a Southard a tiež pevninskú časť pod subglaciálnym bazénom Auróra. Vedci si všimli, že v tých obdobiach, kedy hladina oxidu uhličitého bola porovnateľná s dnešnou, bol ľadový štít najmenej stabilný.
V súlade s výskumami, vykonanými skupinou klimatológa Juliena Nicolasa z Ohio State University, ktorá študovala vplyv oblakov na množstvo slnečného tepla, zohrievajúceho povrch Rossovho ľadovca, ľad sa topí nielen „odspodu“, ale aj „odhora“. Pričom plochy roztopeného ľadu sú porovnateľné s rozlohou Francúzska, ktorá činí 643 801 km². „Stopy tohto topenia (pozn. – na povrchu) zostávajú nepozorovateľné pre satelity, pretože sneh na povrchu ľadu vsakuje do seba túto vodu a zohráva úlohu nárazníka, prekážajúceho vytváraniu roztopených jazier a potokov vody, ktoré sa môžu vyskytovať na niektorých antarktických ľadovcoch. Na druhej strane, zatiaľ nemôžeme vylúčiť to, že sa „otvorená“ voda napriek tomu môže niekde objaviť“, – hovorí Julien Nicolas.
Výskumy tímu odborníkov pod vedením brazílskej oceánografky Anny Joaquímovej miestnej flóry a fauny za posledných 10 rokov ukazujú, že v Antarktíde sa otepľuje: „Analyzujúc a porovnávajúc naše experimenty s prácami iných vedcov, chápeš, že toto zďaleka nie je jav regionálneho rozsahu. Zvýšenie teploty na Južnej i Severnej pologuli dovoľuje hovoriť o globálnom otepľovaní na planéte“. Pri ďalšom aktívnom procese topenia ľadovcov sa prognózuje významný nárast hladiny svetového oceánu. Podľa slov glaciológa (odborníka na výskum ľadu) Kalifornskej univerzity Erika Pina ústup najväčších ľadovcov v západnej časti Antarktídy dosiahol kritický bod.
Vedci si dávno kladú otázku, čo vedie k topeniu ľadov obrovského polárneho kontinentu. Posledné výskumy ukázali, že jednou z príčin je zvýšenie hladiny oxidu uhličitého v atmosfére. Južný oceán významne vplýva na klímu planéty. Práve tam sa voda, stáročia ležiaca v hĺbke, dvíhajúc sa nahor a spájajúc sa s povrchovými prúdmi, vyparuje do atmosféry. Pomocou robotizovaných plavákov, ktoré ponárajú do hĺbky niekoľkých kilometrov, vedci pozorovali úroveň vo vode rozpusteného kyslíka, dusíka a tiež pH (relatívnej kyslosti vody). Posledný ukazovateľ pomáha vypočítať v akých objemoch sa pohlcuje a uvoľňuje oxid uhličitý vo vode. Ukázalo sa, že v zime sa v okolí Antarktídy do atmosféry uvoľňuje oveľa väčšie množstvo CO2, ako sa predpokladalo predtým.
Podľa slov šéfky výskumného projektu SCOOM Alison Gray, docentky oceánografie Washingtonskej univerzity, „tieto výsledky sa stali naozaj veľkým prekvapením, nakoľko predchádzajúce výskumy ukazovali, že Južný oceán, naopak, pohlcuje mnoho oxidu uhličitého. Ak je všetko opačne, znamená to, že musíme prehodnotiť rolu Južného oceánu v uhlíkovom cykle i v klíme“.
Iné vysvetlenie prudkému topeniu ľadovcov dali austrálski výskumníci z Univerzity Nového Južného Walesu. Ako príčinu vidia vetry Východnej Antarktídy, ktoré vytvárajú tzv. Kelvinove vlny. Narážajúc na podvodný reliéf v západnej časti Antarktídy, nesú teplú vodu smerom k ľadovej kôre pobrežnej línie, vďaka čomu dochádza k jej roztápaniu. Šéf výskumu Paul Spence hovorí, že „práve táto kombinácia dostupnej teplej vody v otvorenom mori a tiež prenos tejto teplej vody, sa stali príčinou topenia ľadu pozdĺž západného antarktického sektoru v posledných niekoľkých desaťročiach“. O vplyve teplých prúdov ako o hlavnom ničiteľovi ľadov Antarktídy hovoria aj účastníci britskej antarktickej expedície.
Jeden z jej účastníkov, morský geológ Dr. James Smith, hovorí: „Aktuálne zmenšovanie ľadových plôch na západe Antarktídy je následkom toho, že obrazec pohybu vetrov pri jej brehoch sa zmenil v 1940-tych rokoch, v dôsledku čoho teplé hlbinné prúdy začali znova omývať šelf a podvodnú časť jej ľadov. To aj je príčinou tých strát ľadu, ktoré sme videli v posledných niekoľkých desaťročiach“. Príčinu zmeny vetrov odborníci vidia v aktivácii El Niňo.
Avšak vedci nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, čo vyvolalo zvýšenie hladiny oxidu uhličitého, prečo sa teplé prúdy opäť vrátili k brehom Antarktídy a čo stojí za fenoménom El Niňo. Všetky tieto ukazovatele sú dôsledkom globálnej zmeny klímy na planéte.
Nazývajúc rôzne príčiny rýchleho topenia ľadových polárnych čiapok planéty (od antropogénneho faktora po El Niňo), vedci vo svojich vysvetleniach nejdú ďalej a ohraničujú sa výlučne oblasťou, v ktorej sa sami špecializujú. Ale veď na Zemi, ako i v každom organizme, sú všetky procesy vzájomne previazané a nemôžu sa skúmať oddelene.
O tom hovoria vedci ALLATRA SCIENCE, ktorí zverejnili v roku 2014 správu „O problémoch a dôsledkoch globálnej zmeny klímy na Zemi. Efektívne cesty riešenia daných problémov“: „Jedným z najvážnejších medzinárodných problémov 21. storočia je zmena celoplanetárnej klímy. Osobitné znepokojenie vyvoláva celkový prudký rast dynamiky katakliziem, ktorý je pozorovaný v posledných desaťročiach. Dnes existuje veľké riziko nepochopenia a podcenenia všetkých faktorov a rozsahov vplyvu najrôznejších kozmických a geologických procesov na globálnu zmenu klímy na Zemi. ...Chyba spočívala v tom, že mnohí vedci v minulých rokoch nezohľadňovali vplyv narastajúceho zrýchlenia Vesmíru, kozmických faktorov a astronomických procesov na stav globálneho klimatického systému planéty. Toto všetko sa, prirodzene, prejavuje nielen na Slnku, ale aj na planétach Slnečného systému, vrátane takého gigantu, ako je Jupiter, nehovoriac už o našej planéte. Globálna zmena klímy na Zemi – to je v podstate odvodenina astronomických procesov a ich cyklickosti. Táto cyklickosť je neodvratná. Geologické dejiny našej planéty svedčia, že Zem už neraz prežívala podobné fázy globálnej zmeny klímy“.
Výskumy vedcov uskutočnené v Arktíde a Antarktíde ukazujú, že približne pred 11,5 tisíc rokmi sa začali ľady prudko roztápať a zvyšovať hladinu svetového oceánu. Popri tom dochádzalo aj k nárastu obsahu oxidu uhličitého v atmosfére, zvýšeniu teploty vzduchu planéty i zmenám v systéme oceánskych prúdov. To dokazuje cyklickosť prebiehajúcich procesov a tú skutočnosť, že priemyselná činnosť človeka málo ovplyvňuje klímu Zeme. O malej úlohe antropogénneho faktora v procesoch globálnej zmeny klímy hovoria aj vedci ALLATRA SCIENCE: „Bezpochyby ľudská činnosť v planetárnej mierke negatívne vplýva na okolité prostredie. Ale tento vplyv je minimálny v porovnaní s tým, čo sa deje na planéte v dôsledku vplyvu komplexu prírodných faktorov, ktorý v najbližšej budúcnosti bude len narastať a o čom neprestávajú hovoriť čestní vedci sveta. Dnes antropogénny vplyv nie je príčinou masových planetárnych katakliziem podľa vyššie uvedených dôvodov. Globálne klimatické zmeny na Zemi prebiehajú podľa okolností, nezávislých od ľudstva a vyžadujú reálnu konsolidáciu úsilia všetkých ľudí na planéte pre prežitie civilizácie v najbližšej budúcnosti a nad týmto by sa mal zamyslieť každý obyvateľ našej planéty“.
V systéme materiálneho sveta je všetko šablónovité a cyklické. Naša civilizácia po zvolení si spotrebiteľského spôsobu existencie, pri ktorom sa najvyššou hodnotou javia materiálne blahá, opakuje cestu predchádzajúcej civilizácie, na ktorú zostali spomienky v dielach dávnych autorov. Film „Atlantída. Elita v hľadaní nesmrteľnosti“, ktorý vyšiel v roku 2018 na kanále ALLATRA TV, odhaľujúci skutočnú históriu minulosti, názorne demonštruje, že história sa opakuje, ak sa z nej nečerpajú ponaučenia.
„Atlanťania viedli vojny a rozširovali svoju moc ďaleko za hranicami svojho štátu. Spoločnosť Atlanťanov bola v štádiu rozkladu: egoizmus, moc, prepych, ctižiadostivosť, skazenosť mravov. Podľa povesti na nich bohovia za trest zoslali ukrutné zemetrasenie a potopu. Veľký ostrov Atlantída bol ZNIČENÝ počas náhleho silného zemetrasenia a prudkej záplavy. Bol utopený vo vodách oceánu za jeden deň a jednu nešťastnú noc.“
Od roku 2011 sa proces klimatických zmien prudko zrýchlil, o čom hovoria nielen zrýchlenie topenia ľadov Arktídy a Antarktídy, ale aj aktivácia sopiek, pohybu litosferických platní, slnečná aktivita, zmeny v magnetickom poli Zeme, zvýšenie prízemnej teploty atď. T.j. zmeny sa dejú všade – v litosfére, atmosfére i hydrosfére Zeme.
V roku 2014 vyšla správa Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC), v ktorej sa hovorí o nepochybnom oteplení klimatických systémov, ktoré je pozorované od 1950-tych rokov a o raste anomálnych javov: „Zvyšuje sa teplota atmosféry a oceánu, zmenšuje sa množstvo snehu a ľadu, stúpa hladina svetového oceánu a tiež koncentrácia plynov, spôsobujúcich skleníkový efekt“. Tamtiež sa hovorí, že tieto javy, nebezpečné pre celé ľudstvo, sú nezvratné a nesú reálnu hrozbu. História Atlantídy demonštruje, že bez zjednotenia na duchovno-mravnom základe, bez zjednotenia činností všetkých ľudí na planéte kvôli príprave na veľké kataklizmy, našu civilizáciu postihne rovnaký osud. Je pozoruhodné, že ešte v roku 2013 výskumníci z Agentúry na ochranu okolitého prostredia (U.S. Environmental Protection Agency) zistili, že ak sa na celej planéte roztopí ľad, pokrývajúci 10% jej povrchu, hladina svetového oceánu sa zdvihne o 70 metrov, čo spôsobí globálnu potopu. National Geographic na základe výskumov vytvoril rad interaktívnych máp, ktoré ukazujú územia, ktoré zostanú po potopení značnej časti súše pod vodu. Zatopené budú pobrežné územia všetkých kontinentov, ktoré sú zvyčajne husto obývané, najmä v Ázii. No aj keď pripustíme, že v krátkom čase nezmizne všetok ľadový príkrov planéty, ale len jeho tretina, aj vtedy budú následky ničivé pre obrovské množstvo ľudí.
„Je jasné, že celá spoločnosť sa musí zmeniť, ale o to sa musia snažiť všetci. A čo môžem urobiť ja?“ – taká otázka často vzniká v hlavách ľudí, ktorí si uvedomili realitu dnešného dňa. Ľudstvo stojí na prahu záhuby, avšak vedomie zakrýva ľuďom oči a oni preferujú nevšímať si to, čo sa už deje za oknom. Niekedy sa aj chápanie nebezpečenstva procesov rýchleho topenia ľadových čiapok Antarktídy a Arktídy vedomie ponáhľa skryť za vtipmi, znehodnocujúc vážnosť toho, čo sa deje. Ono koná šablónovito. Porozumieť metódam jeho pôsobenia na Osobnosť pomáha relácia „Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému“.
V prvom rade je pre človeka dôležité precitnúť zo závoja vedomia a triezvo sa pozrieť na realitu. Veď aj keď si odmyslíme klimatické katastrofy, telo každého človeka je smrteľné a nikto nemôže povedať, kedy nastane ten samotný termín. Vedomie klame, že to bude „ešte kedy“ a „s kýmkoľvek, no nie so mnou“. Avšak skôr či neskôr nastane ten čas a bude to v prítomnom okamihu, teraz. A všetky materiálne hodnoty, čo človek po celý život kopil, tešiac pýchu, sa okamžite stanú bezcenné. Ale možno aj ináč!
Možno už teraz obrátiť pozornosť dovnútra, veď každý človek cíti, že je viac ako iba telo. Nájsť odpoveď na najdôležitejšiu otázku: „Kto som?“ Odpoveď na ňu ukáže skutočný zmysel ľudského života a určí cestu k dosiahnutiu skutočného cieľa. V správe „O problémoch a dôsledkoch globálnej zmeny klímy na Zemi. Efektívne cesty riešenia daných problémov“ sa hovorí o ceste východu zo vzniknutej situácie:
„Vzhľadom na blížiace sa globálne kataklizmy musia samotní ľudia začať meniť svoj vzťah k sebe a spoločnosti tu a teraz. Veď nie je známe, kým budeš zajtra – utečencom, či prijímajúcou stranou a aké budú tvoje šance na prežitie v tej či onej situácii. V súčasnom svete globálnych klimatických zmien sa nedá zaručiť ani za jednu piaď zeme vzhľadom na prejavy nových extrémnych anomálií prírody, predstavujúcich nebezpečenstvo aj pre relatívne stabilné oblasti prežívania. Inými slovami, pred všemožnými narastajúcimi rizikami nikto nie je zabezpečený a klimatickým utečencom sa už zajtra môže stať každý z nás. V tejto súvislosti je neobyčajne dôležité globálne a rýchlo meniť hodnoty spoločnosti zo spotrebiteľského formátu na duchovno-mravný, tvorivý formát, kde by dobro, ľudskosť, svedomie, vzájomná pomoc, družba, dominovanie duchovno-mravných základov stáli na prvom mieste vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, nezávisle od ich národnosti, vierovyznania, sociálneho postavenia a iných podmienených, umelých rozdelení svetovej spoločnosti. Keď sa všetci ľudia budú usilovať budovať život, vhodný pre všetkých naokolo, tak v tomto živote aj budú zachovávať seba a svoju budúcnosť...“
Každý z nás nesie v sebe obrovský duchovný potenciál, ktorý túži realizovať každá Osobnosť. Praktické nástroje, ako oddeliť seba od vedomia s jeho „hlasom v hlave“ a rozvinúť pocitové vnímanie, poskytuje relácia „Sloboda od diktatúry zvera vnútri teba“. (cz titulky)
„Všetci sme ľudia a všetci máme jedno miesto prežívania – Zem, jednu národnosť – ľudstvo, jednu hodnotu – život, vďaka ktorému môžeme dôstojne realizovať seba a zmysel svojej existencie v najvyššom duchovno-mravnom aspekte. Teraz iba slepý neuvidí blížiace sa udalosti! Ak dnes nič neurobíme, tak zajtra bude neskoro. Aké dedičstvo zanecháme našim deťom a vnukom – smrť za hlt vody alebo život v duchovnej vnútornej slobode? Právo na smrť či právo na život? Ľuďom je načase vracať sa do koryta dobra a ľudskosti, kým sa koráb civilizácie spolu s jeho vodičmi nerozbil o skaly politického egoizmu a žrečeskej krutosti. Je čas meniť vzájomné vzťahy vo svetovej spoločnosti a začať musí každý od seba.“
(Správa „O problémoch a dôsledkoch globálnej zmeny klímy na Zemi. Efektívne cesty riešenia daných problémov“.)
Tím AllatRa Geocenter
Zdroj: https://geocenter.info/article/uskorenie-tajanija-ldov-arktiki-i-antarktiki-izmenenie-klimata
| Zrýchlenie topenia ľadov Arktídy a Antarktídy. Zmena klímy. . Počet hlasů: 171 |
VYBER SI - myslím, že to sú visí s kvantovými poliami ale všeobecne platí, že:
Názory na možné príčiny klimatických zmien sa vyvíjali historicky na viacerých úrovniach. Bolo predložených viacero hypotéz, z ktorých žiadna nie je všeobecne uznávaná ako jedine správna. Môžeme ich rozdeliť do niekoľkých skupín:
Hypotézy založené na postulovaných faktoroch, teda na faktoroch, ktorých pôsobenie sa predpokladá ale nedokazuje (kolísanie a zmeny solárnej (slnečnej) konštanty - malo zrejme určitý vplyv najmä v predkambriálnom období (pred 615 mil r.) a mohli to ovplyvniť aj zmeny koncentrácie medziplanetárnej hmoty; kolísanie slnečnej aktivity - má pravidelné 11-ročné cykly a viaceré nízkofrekvenčné cykly, no ich korelácia s klimatickými prvkami je pomerne málo signifikantná; terestriálne príčiny - napríklad intenzívna vulkanická činnosť môže znamenať spúšťací mechanizmus výrazného ochladenia kvôli zníženiu priepustnosti atmosféry pre slnečnú radiáciu; inými terestriálnymi príčinami môžu byť zmeny parametrov rotácie Zeme, pohyby zemskej kôry, drift (posun) kontinentov a zmeny prítoku geotermálnej energie k povrchu Zeme).
Hypotézy založené na analýze reálne existujúcich faktorov. Astronomická hypotéza vychádza zo zmien orbitálnych parametrov Zeme a najviac ju prepracoval Milankovič (zmena sklonu zemskej osi k rovine ekliptiky od 22°04 do 24°34 s periódou 41 000 rokov; zmena dĺžky perihélia, t. j. uhlovej vzdialenosti od bodu jarnej rovnodennosti s periódou okolo 21 000 rokov; zmena excentricity zemskej orbity v rozsahu 0,0007 až 0,0658 s periódou asi 100 000 rokov); spoločným pôsobením týchto faktorov môže dôjsť k výskytu zložitých fluktuácií klímy na rôznych častiach Zeme a dá sa tak čiastočne vysvetliť aj vznik a kolísanie ľadových dôb. Orografická hypotéza sa zakladá predovšetkým na tektonických pohyboch zemskej kôry; teplé obdobia sú charakteristické málo členitým reliéfom a chladné obdobia nasledujú po vydvihnutí pevniny, teda so vznikom vysokých a rozsiahlych pohorí (zaľadnenia vždy začínali na vysokých pohoriach vo vyšších zemepisných šírkach, kde bol dostatok zrážok v chladnej časti roka; výnimkou bolo predkambriálne zaľadnenie, keď bol väčší sklon zemskej osi k rovine ekliptiky a zaľadnenia mohli vzniknúť aj na horách v blízkosti rovníka); zmeny orografie podmorského dna môžu značne ovplyvniť charakter morského prúdenia, ktoré má v klimatickom systéme Zeme mimoriadny význam (hlbokomorské prúdenie značne prispieva k distribúcii energie na Zemi, pretože ovplyvňuje aj charakter povrchových morských prúdov, v niektorých prípadoch došlo evidentne k relatívne náhlej zmene hlbokomorského prúdenia).
Hypotézy založené na štúdiu reálne prebiehajúcich procesov s uvažovaním spätných väzieb. Existuje teória samovoľného rastu ľadovcov, podľa ktorej stačí malé ochladenie vo vysokých zemepisných šírkach na to, aby začalo zaľadnenie samovoľne narastať (prejaví sa jeho vlastný ochladzujúci účinok a výrazná zmena albeda v čase vysokej polohy Slnka; ak by prekročilo zaľadnenie určitú plochu Zeme (asi viac ako tretinu), došlo by pravdepodobne k postupnému pokrytiu celej Zeme ľadovcami; dôležité je však to, že na vznik zaľadnenia je potrebný dostatok atmosférických zrážok v tuhom skupenstve); regulujúca funkcia svetového oceánu vo vysokých zemepisných šírkach dominantne určuje prostredníctvom povrchových a hlbokomorských prúdov distribúciu tepla od tropických oblastí k vysokým šírkam; zmeny koncentrácie CO2 v atmosfére (ale aj zmeny iných skleníkových plynov) viedli už v minulosti k zmenám skleníkového efektu atmosféry (náhle zníženie koncentrácie CO2 v predkambriálnom období), a tým aj k zmenám globálneho priemeru teploty vzduchu v prízemnej vrstve atmosféry (od posledného glaciálu bola však koncentrácia CO2 v atmosfére stále okolo 275 ppm, po roku 1750 začala najprv mierne a neskôr rýchle rásť; predpokladá sa, že efektívny účinok všetkých skleníkových plynov (s výnimkou H2O - vodná para predstavuje v súčasnosti asi 2/3 celkového skleníkového efektu atmosféry) sa do roku 2075 zdvojnásobí v porovnaní so stavom okolo roku 1750, tým dôjde k rastu priemernej globálnej teploty vzduchu v prízemnej vrstve atmosféry asi o 2,5 °C (rast aerosólov môže uvedený rast teploty vzduchu znížiť asi o 0,5 °C, teda na 2 °C v globálnom priemere, existujú ale aj mierne odlišné teplotné scenáre).
Zaujímalo by ma, prečo je v článku niekoľkokrát zvýraznená doba pred 11,5 tisíc rokmi. Má to súvis so spomínanou cyklickosťou výrazných klimatických zmien? A ten cyklus sa teraz opäť uzatvára?
“Nikdo nemůže vstoupit do jedné řeky dvakrát, protože představuje minulost. Existuje jen pohyb řeky, protože ten představuje přítomnost.
Naveta 19.09.2019 13:05 Odpověď
Ďakujem za celkom hutnú odpoveď i možnosť ponechať mi právo výberu. Ospravedlňujem sa a priznávam, že som tú otázku nepoložil z pozície zvedavého „náhodného objaviteľa“ tejto uvedenej časovej periódy. Čitatelia kníh Anastasie Novych, resp. diváci videí s účasťou Igora Michajloviča Danilova (aj knihy, aj videá sa dajú nájsť na stránke allatra.tv v rôznych jazykových variáciách) sa totiž v rôznych podobách opätovne stretávajú s fenoménom opakujúceho sa pravidelného 12 000-ročného cyklu na Zemi.
Mojím „zvedavým príspevkom“ som chcel podnietiť zvedavosť tých čitateľov, ktorí ešte nemali možnosť zoznámiť sa s vyššie uvedenými zdrojmi k hľadaniu informácií, ktoré by ich priblížili k faktom zamlčiavaným oficiálnou vedou. Skutočnosti o daných cykloch sú známe aj vedeckým kruhom (presnejšie však vedcom-jednotlivcom, ktorých to zas môže podporiť v tom, aby nemlčali a snažili sa zverejňovať to, k čomu pri svojich prácach či výskumoch dospeli), ich vyjadrenia sú však pomerne ťažko dohľadateľné z potenciálneho dôvodu ohroziť konvenčný, oficiálne presadzovaný názor. Formálne sa podporujú (i formou oponentúry) a propagujú všetky teórie a hypotézy, ktoré ľudí odvádzajú od skutočnej podstaty klimatických zmien a do tejto kategórie patria aj tie spomínané rozličné hypotézy o existencii kadejakých všemožných cyklov, len nie toho najpodstatnejšieho – 12 000-ročného. Čím väčší potenciál odviesť pozornosť tá-ktorá hypotéza má, tým vehementnejšie je propagovaná.
Tento 12 000-ročný cyklus je momentálne na začiatku svojej vrcholiacej fázy, ktorá sa rozvíja exponenciálne a okrem spomenutých vedcov, ktorí napriek oficiálnej propagande veria viac tomu, čo našli, objavili, odhalili, vypozorovali v praxi, sa už začínajú „škrabať za ušami“ aj mejnstrímovejší zástupcovia rôznych vedných odborov – nielen meteorológovia, či klimatológovia. Zatiaľ skôr bezradne v zmysle „Čo sa to dočerta deje?! Prečo už naše prognózy nie je možné presne určiť/vypočítať ani na dobu niekoľkých najbližších nasledujúcich hodín?! Odkiaľ sa odrazu „bez varovania“ vzalo na nejakom teritóriu niekoľko kilometrov kubických vodných zrážok?! Prečo silnie tok neutrín zvnútra Zeme?!...“ Príliš nasilu pretláčaný antropogénny faktor ako „spúšťač“ klimatických zmien na Zemi (pričom k nezvyčajným zmenám dochádza zároveň i v celej slnečnej sústave…) sa začína zadrhávať a stále razantnejšie sa o slovo hlásia skutočné príčiny globálnych zmien klímy – a tieto prichádzajú oveľa svižnejším tempom, ako sú zatiaľ schopní pripustiť vedci hlavného prúdu. I keď – aj oni sú už donútení stále častejšie používať termín „rýchle klimatické zmeny“.
Pre vedcov, ktorých naozaj zaujíma pravá podstata prebiehajúcich dejov a majú oveľa vyšší záujem pomôcť všetkým ľuďom, než bojovať o granty, publicitu a vlastnú významnosť, sú na vyššie spomínanej stránke k dispozícii 2 správy medzinárodnej skupiny vedcov ALLATRA SCIENCE o fundamentálne novej fyzike, i o skutočných príčinách globálnych klimatických zmien (obe aj spoločne knižne pod názvom „FYZIKA ALLATRA“, na tú o klimatických zmenách je aj priamy odkaz v článku nad diskusiou). Každý jeden človek (vedec, odborník, či laik), ktorý má záujem pochopiť bližšie súvislosti, prispieť „svojou troškou do mlyna“, prípadne na ne upozorniť alebo o nich informovať iných ľudí vo svojom okolí, môže byť v tejto prudko sa meniacej situácii tým, vďaka ktorému to všetci spoločne zvládneme prekonať. Ďakujem ešte raz za príspevok-odpoveď, ktorý nám umožnil rozšíriť tú pôvodnú „nevinnú“ otázku.
PS: Záujemcom o informácie, týkajúce sa každodenných prejavov zmeny klímy, no i s navrhovanými riešeniami ako ich prekonať, odporúčam sledovať stránku, z ktorej bol aj náš článok prevzatý: geocenter.info – opäť v niekoľkých jazykových variáciách (napr. sekcia „Zprávy“ – podsekcia „Všechny správy“, ale aj iné sekcie ), prípadne sa zúčastniť cyklu tzv. „Hier profesionálov“ na tému klimatických zmien buď on-line, alebo aj osobne. Informácie (resp. pozvánka) o najbližšej, tretej v poradí – 28.9.2019 budú/sú k dispozícii aj na tejto stránke, aj na tej odporúčanej.