Všetci vieme, ako to je - žiť v pocitoch

Duchovná praktika "Lotosový kvet" ako neviditeľná niť prechádza celým našim životom. To je priama cesta, ktorá môže viesť k Nekonečnému Svetu. Pri prevádzaní tejto praktiky začíname vnútri pociťovať Boží Svet, ktorý aj je skutočnosťou. V mnohých kultúrach a náboženstvách sa zachovali znalosti o pocitovom vnímaní sveta.

Tak v kresťanstve existuje praktika "Ježišova modlitba" (hesychazmus u pravoslávnych a cenobitizmus u katolíkov). V islame sú praktiky namáz a zikr. V budhizme, hinduizme a džinizme je rozšírené prednášanie mantier. Hľa čo hovorí katolícky kňaz Anthony de Mello v knihe "Sádhana - Cesta k Bohu" o Ježišovej modlitbe:

Praktizovaním Ježišovej modlitby ľudia niekedy upadajú do poverčivosti. Začínajú zbožňovať samotné meno Kristovo. Zapamätajte si, že meno Ježiš – nie je viac, než náš sprievodca k samotnému Ježišovi; ak budete opakovať meno Pána, necítiac pritom Jeho prítomnosť, Ježišova modlitba vám neprinesie úžitok.                                                                                                                                                        

Buďte v pokoji, pomaly predneste meno Pánovo... Predstavte si, že sa ponárate do atmosféry Jeho prítomnosti ... Ako pociťujete Jeho prítomnosť? Je to svetlo?.. Prežívanie nevýslovnej milosti?.. Utíšenie duchovnej túžby?.. Pobudnite v tejto atmosfére... keď pocit Prítomnosti Pána oslabuje, opäť začnite hovoriť Jeho meno...

Nasledujúci úryvok je z knihy "Otvorené rozhovory pútnika o svojom duchovnom otcovi", ktorá je uctievaná v pravoslávnej tradícii, kde je pri prednese Ježišovej modlitby opísaný moment prechodu k podobným pocitom, ako v praktike "Lotosový kvet":

Tak som aj šiel, a neprestajne vykonával ústnu modlitbu. Nakoniec, po krátkom čase som pocítil, že sa modlitba sama o sebe začala nejako presúvať do srdca, teda srdce pri svojom obvyklom tlkote začalo akoby vyslovovať vo svojom vnútri modlitebné slová pri každom svojom údere, napríklad: 1) Pane, 2) Ježišu 3) Kriste a tak ďalej. Prestal som ústami hovoriť modlitbu a začal som usilovne počúvať, ako hovorí srdce; spomenul som si, ako mi hovoril nebohý starec, aké to bolo príjemné...

... Potom sa začalo dostavovať akési blahodarné zahrievanie v srdci a táto teplota sa rozširovala do celej hrude...  

 

Praktika namáz v Islame sa trochu odlišuje od modlitby Ježiša, ale cieľ je rovnaký - dialóg s Bohom cez pocity.

Moslimský teológ Ibn al-Qayyim o namáze povedal: "Ľudia sa chovajú k namázu rôznymi spôsobmi, niekto prednáša namáz len tak (akoby robil rozcvičku), iní sa pokúšajú sústrediť sa, niekedy sa im to darí, niekedy nie. Tretí prednášajú namáz a predstavujú si, že komunikujú s Alahom, že Alah sa na nich pozerá. A štvrtí prednášajú namáz s pocitom, že vidia Alaha".

Ako hovoria stúpenci Islamu o vykonaní namázu: "Namáz je naším kľúčom k úspechu v tomto svete, aj v ďalšom. Ale ak nebudeme strážiť tento kľúč, tak nedokážeme otvoriť dvere, ktoré vedú k blahu v tomto i ďalšom živote."

Keď sú naše modlitby v dobrom stave, pozorujeme, že aj všetky ostatné veci v živote idú rovnako ľahko. Obdobia ľahkosti sa stávajú veselšie a obdobia ťažkostí sú ľahšie, alebo sa prinajmenšom stávajú znesiteľnými. Dôkazom toho sú ajáty svätého Písma:

 

 

 

Uspejú veriaci, ktorí sú vo svojich modlitbách pokorní.

Svätý Korán, 23: 1-2

 

S akými pocitmi sa človek, ktorý dožíva posledné minúty svojho života, postaví pred svojím Pánom, s takým stavom srdca treba aj vykonávať celý namáz. Vlastne, toto je pravda. Pretože nikto nemá záruku, že nenastala jeho posledná hodina. Ak človek vykonáva namáz v takom stave, tak sa sám, celým srdcom sa obrátivší na Alaha, bude snažiť odvrátiť sa od svetských myšlienok, rozmýšľať o význame ajátov, ktoré prednáša, pozerať na to miesto, kde padá na tvár a zotrvávať v modlitebnom stave. Len takto vykonaný namáz prináša človeku úžitok, odvracia ho od zlého. Udržiava ho od toho, aby prázdnymi rečami urážal ľudí a nasmerujúc človeka k Alahovi a budúcemu životu, oslobodzuje ho od nerestí, takých ako závisť a spoliehanie sa na ľudí.

 

Moderný človek musí chápať, že bez ohľadu na to, k akému náboženstvu patrí, alebo či sa celkovo pokladá za nenáboženského, samostatne idúceho po duchovnej ceste, mal by sa modliť len za spásu svojej Duše a reálne na sebe pracovať každý deň. Je potrebné na oltár svojho života položiť svoj Živočíšny princíp, odmietajúc množstvo jeho túžob a iluzórnych myšlienok. Pretože toto je jediná obeť, prijateľná Bohu (nech by sme Ho nazývali akýmikoľvek epitetonmi), otvárajúca človeku duchovnú cestu do Jeho sveta.

Z knihy "AllatRa" (pokračovanie čítaj online na str. 722)

V rôznych dobách hovorili o hlbokých pocitoch a prežitých skúsenostiach mnohí spisovatelia a básnici. Veď vieme, že tvorivosť je v podstate výsledok prejavu pocitov. Zoberme napríklad vedca, básnika, astronóma Omara Chajjáma, ktorý vo svojich štvorveršiach (rubá'í) ospevoval dušu a pocity. V jeho diele sa Láska prelievala cez okraj a prešla cez nejedno storočie, prinášajúc nám celú hĺbku životných skúseností autora.

Trochu inú cestu prešiel Antoine de Saint-Exupéry. Nehľadiac na všetky peripetie, zostával človekom, ktorý cítil a uvedomoval si svoje predurčenie: "Na druhom svete sa ma spýtajú: čo si urobil so svojimi schopnosťami a čo si dal ľuďom? Keď som už nezahynul vo vojne, musím sa zmeniť na niečo iné..."- hovoril.

Exupéryho "modlitba", napísaná v jednej z najťažších chvíľ jeho života, nám pripomína najdôležitejšie. Všetci by sme mali premýšľať o veciach, na ktoré sa pýta.

 

 

Dôležité nie je množstvo prežitých rokov, ale kvalita prežitého života v duchovnom zmysle.

Z knihy "AllatRa"

 

Zmysel duchovného rozvoja človeka spočíva v jeho kvalitatívnej vnútornej zmene. Tým sa v prvom rade rozumie nielen každodenné obnovenie vnútorného duchovného dialógu s Bohom cez svoje hlboké pocity, cez svoju úprimnú lásku k Nemu, ale aj žitie touto sviatosťou.

Z knihy "AllatRa"

Každý človek sa skôr, či neskôr prebudí. Niekto sa prebudí na okamih a okamžite si vyberá naspäť sa zahaliť do obvyklej driemoty, druhý, zobúdzajúci sa z dlhého spánku, sa ľaká reálneho sveta a tiež sa snaží znova sa vrátiť do sna.

Ale sú takí, ktorí po prebudení nielen čulo vstávajú, ale aj začínajú neustále žiť reálnym svetom.

Taký človek sa od svojej spiacej verzie odlišuje veľmi mnohým.

Neustále prebývajúc v pocitovom spojení s Bohom, Človek nadobúda plnohodnotné pocitové vnímanie sveta takého, ako je, bez prímesí rozličných povier a interpretácií rozumu.

Žijúci len Duchovným svetom nezakúša strach, alebo pochybnosti, lebo cíti, že:

Boh nikdy neopúšťa človeka, lebo Jeho Láska, vďaka Duši, je vždy s ním.

Z knihy "AllatRa"

Tak Človek prebýva vo vnútornej, pocitovej jednote s Ním, ktorá ho vedie, napĺňa, chráni pred nebezpečím na tejto ceste a pomáha druhým dotknúť sa tohto pocitového stavu.

Prebývajúc v jednote s Bohom, človek pociťuje jednotu s Ním a v dôsledku toho so všetkými ľuďmi. Pretože v každom vidí "Stvoriteľa", čo v ňom samom tvorí a oddeľovať sa od druhých – to je rovnaké, ako lúčiť sa so samým Stvoriteľom.
 
Autor: členka MSH "ALLATRA", Nika Safronova

Zdroj:  http://allatravesti.com/my_vse_znaem_kak_eto__zhit_v_chuvstvah