Templári. Rytieri Chrámu. Druhá časť. Rád Lásky a Cti

"Non nobis, non nobis, Domine Sed nomini tuo da gloriam"
"Nie nám, nie nám, Pane, Tvojmu menu daj slávu" 

 

V pokračovaní prvej časti, kde sa spomínajú príčiny spájania ľudí z rôznych tried do najväčšieho rádu v celej histórii Európy, sa hovorí o Agapitovi Pečerskom i Svätom Gráli, o Márii Magdaléne a jej osobitnom uctievaní Templármi.


Druhá časť príbehu o Templároch opisuje podmienky, v ktorých rytieri Chrámu húževnato išli za svojím pôvodným cieľom – objavením Svätého Grálu.

 

•  V tejto časti sa môžete dozvedieť, čo ich očakávalo v Jeruzaleme;

• Ako opisujú vytvorenie rádu "oficiálni" historici;

•  O hore Moria a Šalamúnovom chráme;

•  O príčinách zničenia väčšiny informácií o Chrámovníkoch; 

•  O prvej krížovej výprave a mnohé iné.


Epochy sa striedajú jedna za druhou, život a preferencie sa stávajú inými – ale nemennou zostáva ľudská voľba, ktorú každý človek robí každú sekundu – voľba medzi Duchovným a materiálnym. Práve táto voľba určuje jednanie ľudí, ktoré ich sprevádza v priebehu pozemskej existencie.


Ľudská voľba v minulosti i voľba súčasného človeka nevychádzajú z vonkajších podmienok života, pretože všetky materiálne blahá, ktoré môžeme získať v tomto svete, sú dočasné a nestále. Skutočná voľba – je voľba vnútorná, ktorej ukazovateľom sa stáva pocit Lásky, prichádzajúci k nám z Duchovného sveta. Láska dáva nášmu životu ten správny smer, kde svedomie určuje jednanie a česť sa stáva základom ľudských vzťahov v najťažších životných situáciách.  

Rád Templárov vznikal na konci doby, ktorú historici nazývajú "temnou dobou". V stredoveku bola Európa rozdelená na samostatné feudálne krajiny, medzi ktorými sa neustále viedli bratovražedné vojny. V týchto nepokojných časoch bol vytvorený rád rytierov Chrámu, ktorého členov na francúzsky spôsob začali nazývať Templármi. Jacques de Vitry, historik a biskup v Acre (XIII. storočie) vo svojej "Východnej a jeruzalemskej histórii" rozpráva o bežnej príčine vzniku rádu:


"Niektorí rytieri, milovaní Bohom a spočívajúci u neho v službe, odmietli svet a zasvätili sa Kristovi. Slávnostnými sľubmi, vyslovenými pred Jeruzalemským patriarchom sa zaviazali chrániť pútnikov pred zbojníkmi a zlodejmi, zabezpečovať cesty a slúžiť ako Pánovi rytieri. Zachovávali chudobu, čistotu a poslušnosť podľa poriadku regulárnych kanonikov. Na ich čele stáli dvaja ctihodní muži – Hugo de Payens a Geoffroi de Saint-Omer. Spočiatku tých, ktorí prijali takéto posvätné rozhodnutie, bolo iba deväť, a počas deviatich rokov slúžili vo svetskom oblečení a obliekali sa do toho, čo im dávali veriaci ako milodary. Kráľ [Balduin II.], jeho rytieri a pán patriarcha boli predchnutí súcitom k týmto šľachetným ľuďom, ktorí zanechali všetko pre Krista, a obdarili ich nejakými majetkami a benefíciami, aby im pomohli v ich biede a pre spasenie duší darujúcich. A keďže nemali kostol či obydlie, ktoré by im patrilo, kráľ ich ubytoval vo svojich komorách blízko Chrámu Božieho hrobu. Opát a kanonici Chrámu im poskytli pre potreby ich služby pozemky neďaleko komôr a preto ich aj neskôr nazvali "templármi" – "chrámovníkmi" [8].

Tento jeden z najcitovanejších zápisov o Templároch odhaľuje pred nami spojenie Chrámovníkov s katolíckou cirkvou, aj určitú integráciu rádu do politického a náboženského života Európy už v ranej etape jeho existencie. A tiež tú sociálnu povinnosť, ktorú rytieri vzali na seba – ochranu pútnikov svätej zeme.

Avšak skutočné dôvody vytvorenia rádu Templárov ležali oveľa hlbšie a neboli jeho členmi ohlasované. V prvej časti nášho príbehu sa opisuje skutočná podstata zjednotenia týchto ľudí v službe Bohu a pomoci Márii Magdaléne v jej nebesko-pozemskom dobrodení pre ľudí. Hovorí sa o Velebnom Agapitovi Pečerskom, lekárovi nezištnom, ktorého relikvie sa uchovávajú v jaskyniach Kyjevsko-Pečerskej lavry.


Vďaka znalostiam o Gráli, ktoré zanechal Agapit, sa zasvätení ľudia okolo nich dokázali zjednotiť a vytvoriť Rád Templárov. Práve Bódhisattva Agapit priniesol do sveta formulu Posvätného Zvuku a zdroj veľkej sily, známy súčasníkom ako Grál. Potom, ako Agapit rozdelil formulu na štyri časti a zapísal ju na štyroch kameňoch, odovzdal vysoko postaveným starcom na Athose informáciu o tom, kde Grál hľadať.

"Agapit iba uviedol, kde treba Grál hľadať a čo konkrétne hľadať, t.j. štyri kamene s nápismi. Ale nič viac. Aby bolo možné vydať sa hľadať Grál, aj s tými znalosťami, ktoré zanechal Agapit, tak za prvé bolo treba fyzicky prekonať veľkú vzdialenosť. Pretože Agapit schoval Grál tam, kde by sa ho nikto neodvážil hľadať – v Palestíne, v starobylom podzemí, rozloženom na vrchole hory Moria. Za druhé, vrchol hory Moria bol v tej dobe ako posvätné miesto moslimov dôsledne chránený a obohnaný veľkou kamennou stenou" [2].

                              

 

Hora Moria, starý Jeruzalem.


Kedysi stál na hore Moria Šalamúnov chrám,
v ktorom bola podľa židovských tradícií uložená Archa zmluvy.

 

Nepriamo výskyt Grálu v Jeruzaleme potvrdzuje bezprecedentný nárast pútnikov ku Chrámovej hore v XI. storočí. Objavenie sa Grálu na svete rovnako vyvolalo aktívnu deštrukčnú činnosť Archontov, ktorá nadobudla vážny, hrozivý charakter. Túžbou Archontov aj dnes zostáva uchvátenie moci na celom svete.

"...Prevrátiť monádu, čiže úplne uchvátiť moc na celom svete do svojich rúk, ukončiť výstavbu svojho mostu. ...Aby sa zabránilo podobnej katastrofe pre ľudstvo, na scéne zákulisnej moci sa objavuje dosť nezvyčajná, nenápadná postava, "tieň", ktorý sa veľmi skoro začína zúčastňovať pri rozhodnutiach prakticky o všetkých dôležitých medzinárodných, politických a ekonomických otázkach. Práve sebaobetavá činnosť tohto človeka významne narušila plány Archontov na dosiahnutie vytúženého cieľa a poslúžila ako prvotný impulz ku tomu, čo v dôsledku viedlo k zničeniu niekoľkých základných opôr Archontov.

Týmto človekom bol mních, pôvodne z Athosu, zasvätený do najsvätejšieho – poznania tajomstva Grálu. V Európe a na Východe ho v určitých elitných kruhoch poznali pod menom Biely Mních. Práve ním boli vytvorené dve mocné organizácie, ktoré aktívne vzdorovali zlu vo všetkých jeho prejavoch (ako v tajných, tak i zjavných) a vďaka ktorým sa zrútili v tej dobe významné piliere Archontov. Jednou z týchto organizácií bol Rád Templárov" [2].

Vo väčšine prameňov s popisom života Templárov sa autori obmedzujú na chronológiu, vymenovanie všetkým známych mien a vlastné domnienky. Informácie o ráde sú veľmi ohraničené, vzniká dojem, že pravda sa pred ľuďmi špeciálne utajuje. V knižniciach je možné nájsť hocikoľko kníh o "veľkých" vojakoch, ktorí vyhladili celé národy, ale niet tam zmienok o historických skutočnostiach tvorivého, duchovného života Rádu, ktorý vôkol seba zjednotil stovky tisíc ľudí v Európe a Malej Ázii v priebehu dvoch storočí. 

Príčinou tomu sú činy skupiny vyššie uvedených ľudí, ktorí sa nazývajú Archonti, alebo Slobodomurári. Pre nich nie je výhodné, aby ľudia pred sebou videli príklady skutočnej Jednoty a obetavého slúženia pre blaho druhých. Preto sa poznatky o Templároch aktívne ničili od okamihu vzniku Rádu Chrámovníkov až do dnešných dní. Akékoľvek priame zmienky o Ráde sa prepisovali a napĺňali zámerne lživými informáciami. O Templároch sa vypúšťali rôzne fámy, nezodpovedajúce skutočnosti. Do našich dní sa zachovalo a dokázalo zostať nezmenenými veľmi málo textov a priamych zdrojov. Medzi nimi do metafor zašifrované alegorické príbehy Chrétiena de Troyes, napísané v svojráznom poetickom štýle, ktorého rýmované verše sťažili možnosť vnesenia zmien.

V diele "Sensei IV." odhaľuje Anastasia Novych čitateľom udalosti, do dnešného dňa ľuďom málo známe. Ňou obnovené znalosti dopĺňajú už známe fakty a pomáhajú pochopiť to, čo vo svojich poémach zašifroval Chrétien.


Spomínalo sa skôr, že Agapit priniesol do sveta Svätý Grál a schoval ho v podzemí zničeného Šalamúnovho chrámu na hore Moria v Jeruzaleme. V tej dobe v Jeruzaleme vládol kalifát Fátimovcov (909 – 1171 n. l.), stredoveký šíitský (izmaelitský) arabský štát s centrom v Káhire. Chrámová hora bola starostlivo strážená.

Anastasia Novych píše o tom, že vzniku Rádu Templárov predchádzali roky hľadania formuly, schovanej v starobylom podzemí pod Chrámovou horou, v Šalamúnových stajniach. Pátracia skupina sa skladala z malého počtu ľudí, ktorí boli napriek všetkým ťažkostiam a nebezpečenstvám pripravení ísť na smrť kvôli dosiahnutiu cieľa. Oddiel dvanástich zasvätených sa tajne vydal do Jeruzalema, maskujúc sa za pútnikov, trhovníkov, žobrákov a niektorí z nich ako pomocníci ošetrovne pútnikov*.

*"Dom, v ktorom žila skupina kresťanov, väčšinou pochádzajúcich z Európy. Starali sa o chorých a zranených pútnikov. Ľudia im hovorili "špitálnici svätého Jána", pretože v tesnej blízkosti domov, kde žili, boli postavené dve kaplnky, z ktorých jedna, patriaca mužskému kláštoru, bola zasvätená Jánovi, kanonizovanému Alexandrijskému patriarchovi, počas života známemu svojimi dobročinnými skutkami. A druhá bola ženská kaplnka, zasvätená Márii Magdaléne. Toto slovo pochádza z latinského "hospitalitas", čo znamená "pohostinnosť" [2].

Historická informácia: Na území súčasného Jeruzalema v XI. storočí (a možnože aj skôr) existovali dva benediktínske kláštory, jeden mužský – svätej Márie Latinskej a druhý ženský – svätej Márie Magdalény. V roku 1170 bol za peniaze amalfských kupcov postavený pohostinský dom, v ktorom sa mohli pútnici zložiť a získať primeranú pomoc. Neskôr bola plocha domu zväčšená a bol pomenovaný ošetrovňou svätého Jána Jeruzalemského a jeho zriadenci založili milosrdný rád Špitálnikov, priznaný pápežskou mocou v roku 1113. V tej dobe už rád otvoril útulky pre pútnikov v Európe – v Saint-Gilles-du-Gard, Pise, Bari, Tarente a tiež v hlavných prístavoch, odkiaľ križiaci vyplávali do Svätej zeme. Následne bola do činnosti rádu zahrnutá aj misia pre ochranu pútnikov a pred nájazdmi na svoje domy a zámky [8].

"...keď prišli do Jeruzalema, ľudia grófa Huga de Champagne začali zhromažďovať všemožné informácie o objekte ich záujmu, nachádzajúcom sa na hore Moria. V noci sa pokúšali študovať samotný objekt, všetky možné prístupy k nemu, ako zvonku, tak aj cez podzemné tunely. Tak popracovali takmer rok, kým v jednom z nočných "pochodov" nebol arabskou ochranou zabitý ich priateľ. Táto príhoda vyvolala voči nim nežiaduce podozrenie zo strany arabov. A Hugovi ľudia boli nútení vrátiť sa do Európy.

Informácie zhromaždené za rok boli cenné, ale vôbec nie potešiteľné: preniknúť na teritórium svätyne Chrámovej hory zostávajúc nespozorovanými arabskou ochranou bolo mimoriadne náročné, nehovoriac už o dlhej vyhľadávacej práci v podzemných priestoroch. Ale táto namáhavosť prístupu iba pridala hľadajúcim ešte viac cieľavedomosti nájsť Grál" [2].

Výhodou rytierov bola ich jednota, vzájomná dôvera a úprimná viera v Boha. Všetky kroky, ktoré podnikali na hľadanie Grálu, mohli robiť spoločne bez rozporov a hádok. Takéto vzájomné vzťahy predpokladajú vysokú efektívnosť pri dosahovaní cieľa. V tom období vlastne v Európe dochádzalo k udalostiam, ktoré išli na ruku budúcim Rytierom Chrámu. Gramotne využijúc politickú situáciu získali možnosť dostať sa do Jeruzalema iným spôsobom.

"V tom čase v roku 1094 v Ríme, po mnohoročnom boji o miesto Vrchného Pontifika s Klementom III., konečne usadá na pápežský trón Urban II. (pôvodom Francúz). Od kompetentných osôb, vyslaných Bielym Mníchom, sa Urban II. "náhodne" dozvie informácie o mieste, na ktorom sa nachádza Grál.  Viete si predstaviť, aké to bolo pre Veľkého Pontifika, ktorý bol viac než kto iný informovaný o existencii Veľkého Ježišovho Tajomstva ukrývajúceho v sebe silu a moc, dozvedieť sa o tom?! Prirodzene, že urobil všetko možné pre to, aby získal Grál do svojich rúk, túžiac mať plnú moc a stať sa jediným vlastníkom kľúčov "od raja a pekla".


Na dosiahnutie svojho cieľa, Urban II. využije dvadsaťročnú ideu, navrhnutú ešte jeho predchodcom, rímskym pápežom Gregorom VII., ktorý v roku 1074 vyzýval vojakov Krista vydať sa na Východ, aby pomohli Byzancii vybojovať Svätú zem v Palestíne. Ale vtedy bola táto pápežova výzva jednoducho rytiermi odignorovaná. Teraz však Urban II. spúšťa do chodu všetky možné prostriedky, aby presvedčil vplyvných biskupov o politických a ekonomických výhodách takej výpravy do tohto pomerne nepokojného regiónu.


Nemajúc ešte dostatočne silnú autoritu v Ríme, opiera sa na svojich overených ľudí spomedzi francúzskych a nemeckých biskupov. A až keď bol fakticky získaný súhlas určitých osôb na účasť ich rytierskych družín vo výprave, vtedy Urban II. koncom roku 1095 zvoláva koncil duchovenstva, všimnite si – vo francúzskom meste Clermont a nie v Ríme, a obracia sa s výzvou dobyť územie Palestíny. Pričom oficiálne heslo tejto akcie znelo ako: "Oslobodenie Svätého hrobu" [2].

Predtým kresťanstvo odsudzovalo všetko násilie, vrátane vojen. Avšak po krste Konštantína (IV. stor.) sa Rímska ríša stala kresťanským štátom a cirkev sa prispôsobila politickým potrebám. Aureliom Augustinom, biskupom  z Hippa (354 – 430 n. l.),  bola navrhnutá doktrína "spravodlivej vojny": "Spravodlivými sa nazývajú vojny, ktoré trestajú bezprávie, kedy národ alebo štát, ktorému je vyhlásená vojna, ignoruje svoju povinnosť trestať zločiny svojich poddaných alebo kompenzovať to, čo bolo ukradnuté pre túto nespravodlivosť." Ešte jedno z jeho vyhlásení: "Keď vojak zabije nepriateľa ako sudca alebo kat, ktorí odsudzujú k poprave zločinca, nepokladám to za hriech, pretože keď oni postupujú takto, plnia zákon". Toto bol oficiálny krok cirkvi k legalizovanému masovému násiliu.


V čase Gregoriánskych reforiem (IX. stor.) cirkev zašla ďalej a Adalberon z Laonu (r. 947 - 1030) vypracoval svoj slávny trojitý vzorec organizácie spoločnosti: "tí, ktorí sa modlia, tí, ktorí bojujú a tí, ktorí pracujú". Praktické plnenie týchto téz prehĺbilo rozkol v spoločnosti medzi stavmi. Takzvaní laici, ale v podstate jednoduchí, obyčajní ľudia, boli vylúčení z politických rozhodnutí a duchovného poznania.


Ako zástanca týchto myšlienok, 27. novembra 1095 pápež Urban II. (r. 1042 - 1099) vystúpil s kázňou na provinciálnom koncile, usporiadanom v Clermont (Francúzsko).

"Nech povstanú proti neveriacim – nech sa vydajú na boj, už dávno hodný toho, aby bol začatý, tí, ktorí zlomyseľne privykli viesť súkromnú vojnu aj proti spoluveriacim a rozhadzovať hojnú korisť. Nech sa odteraz stanú vojakmi Krista tí, ktorí boli predtým lúpežníkmi. Nech teraz spravodlivo bojujú proti barbarom tí, ktorí v minulosti bojovali proti bratom a príbuzným. Teraz nech získajú večnú odmenu tí, ktorí boli predtým za malú mzdu žoldniermi. Nech korunuje dvojnásobná česť tých, ktorí sa nešetrili na úkor svojho tela a duše. Tí, ktorí tu sú žalostní a úbohí, tam budú radostní a bohatí; tu – nepriatelia Pána sa tam stanú jeho priateľmi" (Foucher de Chartres: Jeruzalemská história) [9].

Reč Urbana II. mala tentoraz úspech. Zdôrazniac v kázni získanie materiálnych statkov a odpustenie všetkých spáchaných i budúcich hriechov, pontifik pritiahol pozornosť aj tých, ktorí v tom boli zainteresovaní. Nesúrodý dav sa vydal dobýjať Svätú zem, cestou pôsobiac škody uhorským sedliakom a drancujúc byzantské osady. Za celým týmto davom tiahli oddiely rytierov, veľkých i malých pánov z Francúzska, Holandska i normandského Talianska. Všetci sa hrnuli ku Konštantínopolu, hlavnému mestu Byzantskej ríše. Znepokojený takou záplavou vojakov sa byzantský bazileus vynasnažil zorganizovať prepravu križiakov do Malej Ázie, na pobreží ktorej vládli seldžuckí Turci.

V bitke pri Dorylaeume v r. 1097 križiaci porazili Seldžukov a vydali sa do severnej Sýrie a v roku 1098 obkľúčili a dobyli Antiochiu. Po roku, 13. júla 1099, padol Jeruzalem.

                            

Križiacke výpravy v rokoch 1096 - 1099 a 1189 - 1191.


Obrázok z článku "Križiacke výpravy".
"Sytinova Vojenská encyklopédia" (1913)

 

Anastasia Novych "Sensei IV.":

"A už v marci roku 1096 sa prvé oddiely domobrany zo severného a stredného Francúzska, Flámska, Lotrinska, Nemecka a Anglicka vydali na Východ, dobývajúc krajiny východného Stredomoria, drancujúc a pustošiac mestá, ktoré sa pritrafili na ich ceste. K Jeruzalemu sa križiaci priblížili len v júni 1099, ale dobyli ho až po mesiaci (v júli). Mimochodom, najhúževnatejší odpor kládli Arabi, brániaci mešitu al-Aksá" [2].

Prvá križiacka výprava mala silný ohlas v celej Európe. Každý rok do Svätej zeme pribúdali stále noví a noví križiaci. K vojenskej kampani sa pripojili talianske flotily z Pisy, Janova i Benátok, čo umožnilo dobyť hlavné prímorské mestá – Akko (1104) a Tripolis (1108).


Pretiahnuté územie, na ktorom vznikli štyri latinské štáty, zahŕňalo pobrežné roviny, ale tiež hory Libanonu a Judey. Prvé vzniklo na severe napoly franské a napoly arménske Edesské grófstvo. Jeho suverénom sa stal Balduin z Boulogne (r. 1060 – 1118), brat Godefroya z Bouillonu (r. 1060 – 1100), ktorý sa neskôr stal prvým kráľom Jeruzalema. Antiochijské kniežatstvo zaberalo severnú Sýriu. Ďalej bolo Tripolské grófstvo. A od Libanonu po Sinaj sa rozprestieralo Jeruzalemské kráľovstvo.

                                                                   

Križiacke štáty na Východe v r. 1140

Medzi vojakmi, ktorí sa vydali na prvú križiacku výpravu boli tí, ktorí do vojny nešli kvôli peniazom a sláve. Mnohí rytieri predávali svoje zeme a majetky v Európe kvôli kúpe výzbroje a výstroja.


Dobrí a čestní ľudia žijúci v Láske sa cítia navzájom a usilujú o jednotu. A takí ľudia existujú v každej dobe. Zjednocujú sa v spoločenstvách, aby pomohli všetkým tým, ktorí to potrebujú.


Rád Templárov nebol založený bez príčiny. Tvorili ho predovšetkým čestní, úprimne veriaci ľudia, ktorí žili v tej neľahkej dobe. So založením rádu Templárov vznikol nový obraz rytiera-mnícha.  Kresťanský svet musel prijať takúto vzájomne sa vylučujúcu postavu, v ktorej sa zlúčili zbožnosť a vojna. Z teologického hľadiska bolo možné urovnať tieto protiklady zhrnutím takejto synergie pod určitú koncepciu, čo aj pápež Urban II., zástanca gregoriánskych ideí, urobil.


Ale ľudia nevstupovali do rádu Templárov kvôli vlastným rozmarom a ambíciám. Rytierstvo i mníšstvo, spojené do jednej formy, bolo iba vonkajším prejavom vnútornej práce na sebe každého Templára. V základe ich života bola služba Bohu a kvôli tejto službe Chrámovníci viedli neviditeľný boj vo svojom vnútri.

V prvej časti nášho rozprávania sa už spomínala skutočnosť, že rád bol vytvorený po objavení Grálu. V knihe "Sensei IV." sa opisuje samotné hľadanie Grálu a chronológia udalostí, ktoré sprevádzali tento proces.

"Po dobytí Jeruzalema dochádza k celej reťazi "záhadných" udalostí. Doslova dva týždne po ovládnutí mesta náhle umiera Urban II., ktorý sa tak ani nedočkal správ o dobytí Jeruzalema. A už o rok neskôr, vo veku 39 rokov, zomiera gróf Godefroy de Bouillon, ktorý bol jedným z tých, ktorí viedli túto krížovú výpravu a potom fakticky vládol Jeruzalemskému kráľovstvu a predovšetkým Jeruzalemu. Tento trón "zdedil" jeho brat Balduin I. z Edessy. Práve tento človek a nie jeho nasledovník Balduin II. po príchode na trón podaroval ľuďom Huga, grófa de Champagne, štedrý dar – časť areálu bývalej mešity al-Aksá na hore Moria pre ich pobyt. Teda to samé miesto, na ktorom ešte predtým stál chrám Bohorodičky, alokovaný na starom kamennom základe. Navyše im dal k plnej dispozícii podzemnú časť s vchodmi, vrátane rozsiahlej starobylej stavby, nazývanej "Šalamúnove stajne".

Historické informácie: Keďže nemali ani kostol, ani trvalý útulok, dal im kráľ dočasné bydlisko v južnom krídle paláca v blízkosti chrámu Svätého hrobu. (Guillaume z Týru, kronikár XII. storočia)  

                                

Šalamúnove stajne  

"Neskôr im kanonici chrámu Svätého hrobu (ako sa po dobytí križiakmi začala nazývať mešita "Kubbatu 's-sachra" o ktorej sa predpokladá, že bola postavená na mieste Šalamúnovho chrámu) poskytli veľké nádvorie, rozkladajúce sa medzi ich budovou a Šalamúnovým chrámom" [2].

                                       

Jeruzalem v období vlády Šalamúna.

 

                                      

Jeruzalem. Foto chrámového komplexu


V strede otvoreného priestoru sa rozkladá "Kubbatu 's-sachra"
(veľká zlatá kupola). Bližšia kupola v jednej rovine so stenou patrí mešite al-Aksá.

Napravo od mešity al-Aksá je umiestnený vchod do Šalamúnových stajní.     

 

"Taký veľkorysý dar na takom významnom mieste nemohol v tejto súvislosti nevyvolať údiv u tých, ktorí v tej dobe mali moc. Navyše prebehla fáma, že pod bývalým chrámom Bohorodičky títo čudní ľudia začali robiť akési záhadné vykopávky. Aby rozptýlil kdejaké zbytočné dohady, rozširuje kráľ Balduin tvrdenie, že títo ľudia (napriek svojmu malému počtu) sú len "chudobní vojaci Krista", ktorí vyjadrili túžbu chrániť kresťanských pútnikov na ceste od morského pobrežia do Jeruzalema a späť. A oni len čistia svojimi silami závaly v areáli "Šalamúnových stajní", aby tam mohli držať svoje kone. Následne ich tak aj prezývali, nie bez podielu irónie, "chudobnými vojakmi Šalamúnovho chrámu". A oveľa neskôr, keď boli medzi týmito zvláštnymi ľuďmi, ktorí s nikým nekomunikovali a žili pomerne skryto a izolovane, spozorovaní rytieri z dvoranstva, začali ich volať "chudobní rytieri Chrámu." 

                                                

"V skutočnosti títo ľudia aktívne hľadali Grál a celkom úspešne. Už v roku 1104 našli prvú časť formuly, zapísanú na jednom z kameňov podzemia. A keď zasvätený človek priniesol túto novinu grófovi de Champagne, ten sa okamžite zobral a pod zámienkou púte do Jeruzalemu tam vycestoval s veľkou suitou rytierov, medzi ktorými sa inkognito nachádzal aj Biely Mních. V Jeruzaleme prakticky prežili nasledujúce štyri roky. Počas tejto doby boli nájdené ďalšie dva nápisy. Neobišlo sa to ani bez tragédie. Pri hľadaní tejto časti zomrel v troskách ďalší muž z vyhľadávacej skupiny. Avšak poslednú časť sa nijako nedarilo nájsť. V roku 1108 sa gróf de Champagne vrátil do Európy. A až po šiestich rokoch sa jeho ľuďom podarí nájsť poslednú časť.

...Posledná časť nápisu bola na najviditeľnejšom mieste, takmer pri samotnom vchode. A Hugovi ľudia tak usilovne hľadali, že dokonca prekopali aj nové vchody pri hľadaní všelijakých tajných priestorov" [2].

Počas vykopávok na južnej strane hory objavili izraelskí archeológovia vchod do tunelu, ktorý bol podľa ich zistenia vykopaný Templármi v XII. storočí. Oficiálna správa archeológov o tomto náleze znie:

"Tunel vedie do kopca do hĺbky asi tridsiatich metrov od južnej steny a zablokovaný je kameňmi a sutinami. Vieme, že ide aj ďalej, ale striktne sme dodržiavali pravidlá: nekopať v hraniciach Chrámovej hory, ktoré sú teraz pod moslimskou jurisdikciou, bez povolenia príslušných moslimských orgánov. V tomto prípade nám povolili  iba zmerať a vyfotografovať odhalenú časť tunela, ale nie vykonávať ďalšie vykopávky. Po dokončení našej práce sme zavalili východ tunela kamením" [10].

                              

 

Vstup do podzemnej mešity na Chrámovej hore

V roku 1114 sa gróf de Champagne opäť rýchlo vracia do Jeruzalema. Ale nájsť Grál – to je polovica diela. Teraz ho bolo potrebné správne porovnať a odhaliť. A to vyžadovalo značný čas. Odhalenie  Grálu nebolo ľahké.
 

Týmto náš príbeh o Templároch nekončí.


• Ďalšia časť hovorí o tom, čo sa stalo v čase odhalenia Grálu;
• O význame pečate Templárov a jej analógiách v textoch starovekých náboženstiev sveta – Aveste a Rigvéde;
• O znakoch a symboloch rádu.


 

Autor: Pavel

Literatúra:


1. Novych A. Allatra - K .: ALLATRA, 2013. 880s. ISBN 978-966-2690-07-1
2. Novych A. Sensei IV. - K .: LOTOS 2014. – 704s.
3. Chrétien de Troyes. Lancelot, alebo rytier káry / Preklad zo starfrancúzštiny N.V. Zababurova a A.N. Triandafilidi. - Moskva: Common place, 2013. 328 s.
4. Chrétien de Troyes. Perceval alebo Príbeh o Gráli / Preklad zo starofrancúzštiny N.V. Zababurova a A.N. Triandafilidi. - Moskva: Common place, 2015. 408 s.
5. Rímski pápeži. Zoznam. 157. URBAN II. // Cirkevno-vedecké centrum "Pravoslávna Encyklopédia" [Elektronický zdroj]. Režim prístupu: https://www.sedmitza.ru/lib/text/442346/. Dátum vstupu: 13.1.2018
6. Pravoslávna encyklopédia "Azbuka viery" // Život svätých. Život 474. Život nášho velebného otca Agapita Pečerského, lekára nezištného. [Elektronický zdroj]. Režim prístupu: https://azbyka.ru/otechnik/Dmitrij_Rostovskij/zhitija-svjatykh/474. Dátum vstupu: 26.01.2018
7. Alain Demurger. Život a smrť Rádu Templárov. 1120-1314. / Eurázia 2008.
8. Jacques de Vitry. Historia Hierosolymitana, cit. z Melville M. História rádu templárov. SPB, 2006., s. 19
9. Zaborov M. A. História krížových výprav v dokumentoch a materiáloch. M., 1977, s. 50.
10.A. Skljarov. Po stopách archy zmluvy. [Elektronický zdroj]. Režim prístupu: http://www.esoteric4u.com/en/issledovanie-naslediya-atlantov/180-issledovaniya-andreya-sklyarova-lai-laboratoriya-alternativnoj-istorii/1445-statya-i-film-po-sledam-kovchega-zaveta-a-sklyarov?showall=1  Dátum vstupu: 16.03.2018.
11. Avesta v ruských prekladoch. SPB, 1997.
12. Rigvéda. Druhé, opravené vydanie. Vydanie pripravila T. J. Elizarenkova. M. "VEDA" 1999

 

Zdroj:  https://allatravesti.com/tampliery_rycari_hrama_chast_vtoraya_orden_lyubvi_i_chesti