Strach z verejného vystupovania

Osud vždy nájde spôsob
ako nás prinúti spoznať to,
čomu najsilnejšie vzdorujeme
a čo najmenej chceme prijať.

A.G. Roemmers "Návrat mladého princa"

Veľmi som chcela počuť o skúsenostiach iných ľudí na tému "Strach z verejného vystupovania". Ale vyšlo to tak, že práve na túto tému musím napísať článok. Ako písať o niečom, ak nemáš s týmto "niečím" ani skúsenosti, ani chápanie? Navyše, toto "niečo" – je strach, ktorý ako sa ukázalo, sedí v mojom vnútri a "vyhráža" sa mi rôznymi strašnými príbehmi. Čoho že sa bojím? A ako som v živote prekonávala ťažkosti, ktoré sa mi postavili do cesty predtým? Ľahšie je odpovedať na druhú otázku, ako na prvú.

Po tom, ako ma náhodou skoro utopili v nižšej triede, učila som sa plávať. T. j. postupne som skúmala to prostredie, ktoré bolo pre mňa cudzie a naháňalo mi strach. Pomaly, potichučky som si zvykala na vodu, pokiaľ som nezačala plávať voľne... Po havárii sa zdalo, že nikdy nesadnem za volant. Ale život išiel ďalej a diktoval svoje podmienky. A musela som znova sadnúť a jazdiť – najskôr pomaly po meste, potom rýchlejšie do susedného mesta, ale aj tento strach bol prekonaný.

Takto je odpoveď na druhú otázku očividná. Riešenie ťažkých situácií prostredníctvom postupného preskúmania okolností, ktoré vytvorili problém a prekonanie týchto okolností. Prešľapovanie na mieste a nečinnosť nie sú cestou. A zvlášť nie do Duchovného sveta, kde cesta vedie cez vnútornú premenu. V prípade, týkajúcom sa strachu z verejných vystúpení, vzniká situácia, keď som sa zaryla do piesku ako pštros a kričím o svojom strachu. Pozerám sa zboku: je to smiešne a pre mňa netypické. Pred ťažkosťami som sa nikdy nevzdávala a snažila som sa ich prekonať. Čoho sa v skutočnosti bojím?

Predovšetkým je potrebné vnútorne sama sebe priznať tento strach. Priznať sa, že ho mám a nepočúvať, ako mi vedomie našepkáva o mojej odvahe a nebojácnosti. Musím jednoducho porozumieť svojmu vnútornému stavu a preskúmať ho. (Bol to šok, že musím písať o tom, čo neviem a nepoznám. Všetko je také zložité a nemám schopnosti písať správy a články).

Čo sa stane, keď vystúpim pred akýmkoľvek publikom? Ľudia sa dozvedia nejakú informáciu, ktorú by sa možno nedozvedeli z iných zdrojov. Urobím teda krok smerom k prekonaniu svojho strachu. Jednoducho získam skúsenosť.

Ak odstránim pochybnosti pri vyjadrení svojich myšlienok a dokážem voľne hovoriť, moje obavy, hoci postupne, ale odídu. Stále častejšie a viac dokážem prinášať ľuďom tie znalosti, ktoré teraz potrebujú.

Ak sa neodhodlám a nenaučím sa vyjadrovať nahlas, vedomie ešte viac získa nado mnou navrch. Moja vnútorná sila, ktorá môže byť použitá pre dobro, bude utratená na myšlienky a emócie, podsúvané vedomím. Úžitok z toho nebude. Znova budem zachraňovať hocikoho, len nie seba.

A vo výsledku to, čo by som mohla povedať a priniesť ľuďom, zostane v mojom myšlienkovom chvastúnstve o úžitku kníh a znalostí, ktoré sú v nich obsiahnuté.
 

Ako je možné prekonať svoj strach?

Alejandro Guillermo Roemmers v knihe "Návrat mladého princa" odhaľuje chápanie tohto problému nasledovne:

- A ... všetci zvládnu otvoriť dvere?
- Ak si presvedčený, že dokážeš, s najväčšou pravdepodobnosťou to tak bude. Ale ak sám seba  presvedčíš, že dvere neotvoríš, tak takmer isto sa ti nič nepodarí.
- A čo sa stane s tými, ktorým sa nepodarí otvoriť dvere?
- Musia skúšať znova a znova, až kým sa nedostaví úspech, inak sa nikdy nedozvedia o možnostiach, ktoré sú v nich uložené.
Potom, akoby som premýšľal nahlas, som pokračoval:
- Najhoršie je, keď ľudia strácajú pokoj a začínajú zúrivo mykať dvere, alebo kopať do nich nohami. To je zbytočné – iba čo si prsty oderieš a nohy otlčieš. U týchto ľudí býva často vinný niekto iný, koho obviňujú zo všetkých svojich nešťastí a nie oni sami. Ale o nič lepší nie sú tí, ktorí rezignujú na svoj osud, ktorí zanechajú všetky pokusy otvoriť dvere. Utešujú sa fantáziami o tom, čo môže byť skryté za zatvorenými dverami.
- Ale čo keď títo ľudia z vážnych príčin neotvárajú dvere? – nástojil mladík, akoby sa vnútorne niečomu bránil.

- Taká príčina býva len jedna – keď sa ľudia pokúšajú otvoriť cudzie dvere. Čiže riešiť cudzí problém. Vo všetkých ostatných prípadoch je potrebné dvere otvárať. Jednako ľudia vyvinuli v sebe neobyčajnú schopnosť ospravedlňovať vlastnú nečinnosť. Niekto tvrdí, že už necíti skoršiu túžbu otvoriť dvere. Druhý na to nemá dostatočné vzdelanie, tretí zoslabol po prekonaných útrapách. Iní presviedčajú sami seba, že neprekračujú prah, lebo sa obávajú nebezpečenstiev, ktoré na nich striehnu. Existujú aj takí, ktorí cynicky prehlasujú, že už ich viac akoby nezaujíma, čo sa nachádza za dverami. Ale toto všetko sú len spôsoby, ako skryť duševnú bolesť, spôsobenú zlyhaním. Pokiaľ váhaš s riešením problému, on sa rozrastá a ty sám sa zmenšuješ. Dá sa to povedať aj ináč – čím dlhšie tlačíš pred sebou problém, tým ťažší sa stáva.

- Neochota otvárať dvere svojich problémov robí človeka nešťastným. Ale cesta duchovného rastu potrebuje odvahu, pretože na tejto ceste rastieme a meníme sa. Niekedy nám býva veľmi pohodlne pri zatvorených dverách. Ale musíme zabudnúť na pohodlie a postaviť sa tvárou v tvár k problému toľkokrát, koľkokrát je to nutné, kým ho náležite nevyriešime. Vtedy otvoríme dvere, prekročíme prah a pohneme sa ďalej... Skúšaj ich otvárať všetkými kľúčmi, ktoré máš a nakoniec ich otvoríš.

Najlepší spôsob riešenia problému je – neprijímať ho ako ťažkosť, alebo výzvu, ktorú na teba hodil život. Samozrejme, že samotný problém nikam nezmizne, ale zmení sa tvoj postoj. Stane sa pozitívnym. Treba poďakovať Prozreteľnosti za to, že čas od času stavia ťažkosti na tvojej životnej ceste.

Ale v našom vnútri nie je skrytá iba ťažkosť. Tam sa nachádza aj jej riešenie. Svet myšlienok sa vždy pohybuje napred a ťahá za sebou viditeľný, hmotný svet. Napríklad, aké si predstavíš udalosti, také sa pre teba aj najpravdepodobnejšie stanú.
- Ako to chápem, žiť - znamená učiť sa. Všetko, čo sa deje s človekom, má pre neho určitý zmysel. Čím uvedomelejší sa stávame, tým lepšie chápeme zmysel, skrytý v tom, čo sa s nami deje.

Nikomu sa nepáči trpieť bolesťou. Nikomu sa nepáči byť chorý.  Ale niekedy aj bolesť, aj choroba nám dajú cennejšie informácie.

V živote človeka bývajú také kľúčové momenty, ktoré ho privedú na novú úroveň chápania čohosi v živote. Do určitej doby ide po rovnej cestičke života v nádeji, že vždy bude taká. Ale vtom stretáva na ceste takzvaný "kameň úrazu", ktorý sa nedá len tak jednoducho obísť – treba vyriešiť hádanku alebo rébus, aby sa tento kameň zdvihol a uvoľnil cestu... To je svojím spôsobom nejaký "vrchol", ktorý po jeho prekonaní dáva človeku možnosť ísť ďalej, pochopiť niečo nové, doteraz neprebádané. Až potom  stúpa po schodoch vyššie, keď rieši svoje problémy sám, a nesnaží sa ich hodiť na cudzie plecia. Len na ňom samotnom záleží, či ho jeho životná cesta obráti nahor, či nadol, kam príde na konci svojej púte. A riešiť to musí človek sám, nik za neho to nespraví.

Autor: Lilija

Zdroj:  https://allatravesti.com/strah_publichnyh_vystupleniy