Retardér na duchovnej ceste

Znalosti prichádzajú k človeku v dôležitej etape

jeho života. Dokonca aj keď si to neuvedomuje, ale

odhaľujú sa mu vtedy, keď človek začína sám seba

duchovne meniť a stáva sa hodným toho, aby ich

prijal. V opačnom prípade mu neprinesú úžitok. Je

dôležité, nakoľko si ľudia osvoja už získané Znalosti,

nakoľko významné premeny prebehnú v ich vnútornom

duchovnom raste a aké budú s tým súvisiace

zmeny v spoločnosti.

Z knihy AllatRa

„Ideálne podmienky" pre duchovný rast

Už dlhšie som rozmýšľala nad tým, že obdobie, v ktorom som sa stretla so Znalosťami, nebola náhoda a malo svoj význam. Nebola som sama. Bola som vydatá a neskôr pribudlo aj dieťa. Moje vedomie manžela aj dieťa vnímalo ako prekážku v duchovnom rozvoji. Podsúvalo mi myšlienky, že nezadaní to majú oveľa jednoduchšie. Nedávno som sa vrátila k mmojim zápiskom spred pár rokov, kde som si prečítala opis „ideálnych podmienok” pre duchovný rast. Vedomie mi v nich vykreslilo obraz „duchovného” človeka:

„Celý deň budem v duchovných praktikách, budem čítať knihy, pomáhať na projektoch. A manžel sa bude starať nielen o mňa, ale aj o dieťa.” Pri čítaní týchto myšlienok ma až striaslo. Uf! Nechcela by som byť mojím manželom. 

Prešla som si obdobím, kedy ma domáce práce vyslovene vyrušovali v duchovnom rozvoji, pretože som ich vnímala ako prekážku. Prichádzali mi myšlienky typu: „Umývať podlahu je strata času, tak isto aj umývanie kúpeľne. JA mám predsa na pláne dôležitejšie veci!” A keď sa ma náhodou niekto pokúsil čo i len trošku vyrušiť počas duchovných praktík… hneď bol oheň na streche! Taká drzosť! Veď ja meditujem!

Egoizumus ukrytý v ušľachtilom cieli

Keď som sa na to pozrela bližšie, uvedomila som si, že je to čistý egoizmus. Na prvý pohľad ukrytý v ušľachtilom cieli. Pochopila som, že vedomie je obrovský egoista. Sústavne si o sebe myslí, že je pupok sveta. Snaží sa mi presvedčiť, že ono je ja. Preto bolo tak dôležité spoznať v tomto chaose samú seba. Veľmi mi v tom pomohla praktika „Kto som ja?” ktorá je popísaná v knihe AllatRa.

Postupom času som pochopila, že na ceste k Živému nie sú prekážky. Mám záväzok aj zodpovednosť voči najbližším. Nie sú guľou na nohe, či retardérom, ktorý ma spomaľuje na ceste Domov. Duša, čiastočka Boha, je predsa aj v nich. Počas práce na sebe prichádzali okamihy, ktoré oddeľovali lož od pravdy. Najprv netrvali dlho: Zapletanie vrkôčikov dcérky, kedy som cítila spojenie s duchovným svetom. Prechádzka s manželom či okopávanie záhradky. Podľa vedomia „neduchovné” veci, no vedomie nevie nič o duchovnom. 

Teraz viem, že s Bohom môžem byť bez ohľadu na to, čomu sa venuje moje telo. Veď duchovná premena nenastáva vo vonkajšom, ale vo vnútornom. Môžem variť, piecť, upratovať, pracovať na projektoch, pomáhať tam, kde treba. Hocikedy môžem byť s Ním. Stač obrátiť na Neho pozornosť. V duchovnej praktike mám možnosť oddať sa celá tomuto procesu. Čas si nájdem vždy a ani rodina nie je prekážkou. 

M.