PRAMEŇ LÁSKY JE V KAŽDOM Z NÁS

VLASTNÁ SKÚSENOSŤ

Chcela by som sa s vami podeliť o krásny zážitok z nedávneho stretnutia, ktoré ma naplnilo hlbokými pocitmi radosti a šťastia, vzájomnej lásky a jednoty, a obohatilo ma o pochopenie, že pocity čistej, úprimnej lásky a vďačnosti prameniace z Duše, sú prirodzené pre každého z nás, bez ohľadu na náš vek, pohlavie, stav nášho fyzického tela, či obmedzenosť fungovania prvotného vedomia.

Precítila som, že navonok sme všetci akoby úplne rozdielni, no vo svojej pravej podstate sme celkom rovnakí. Každý človek sa cíti najradostnejšie a najšťastnejšie vtedy, keď sa nachádza pre nás v tom najprirodzenejšom stave – v LÁSKE.

Vo chvíli, keď vo svojom vnútri cítime čistú a úprimnú Lásku, naše vedomie so všetkými jeho nárokmi, túžbami a očakávaniami utíchne. Nedožaduje sa pozornosti, nenadáva, neposudzuje, nehodnotí, nepovyšuje sa. Je ticho a jediné, čo vtedy vo vnútri cítime je to, že si tieto krásne hlboké pocity Lásky, ktoré nás napĺňajú radosťou a šťastím, nechceme nechať len pre seba. Čim viac sa napĺňame čistou a úprimnou Láskou, tým sa v nás stále viac a viac množí radosť a šťastie. Tým v nás prirodzene rastie i potreba podeliť sa o to krásne, čo cítime, čo prežívame.

Som učiteľka materskej školy, zriadenej pri zdravotníckom zariadení. Vďaka svojej profesii a miestu kde pôsobím, sa denne stretávam s deťmi rôzneho veku a s ich rodinnými príslušníkmi, ktorí ich počas pobytu v nemocnici sprevádzajú. Každý deň a každú chvíľu prežitú s deťmi a ich rodičmi vnímam ako dar. Keď som sa tu pred niekoľkými rokmi uchádzala o miesto učiteľky, viedla ma sem potreba pomáhať.

Vôbec som si neuvedomovala, že i ja sama som potrebovala pomoc a preto som dostala príležitosť tu pracovať. Dnes už viem, že to bola veľká pomoc z Duchovného sveta, za ktorú som nesmierne vďačná. Začala som sa tu prebúdzať a odhaľovať to, čo som na sebe predtým nevidela. Za niekoľko rokov môjho pôsobenia v materskej škole som pochopila, že som učiteľka, ktorú prijali do tejto školy, aby sa tu učila pravej Láske. Láske, ktorá nás všetkých spája, ktorá nič neočakáva, nežiada, nehodnotí, len sa úprimne rozdáva.

Zvyčajne každé ráno, po príchode na nemocničné oddelenie, prechádzam všetky nemocničné izby, aby som sa privítala so všetkými prítomnými deťmi a ich rodičmi, popriala im krásne ráno, oboznámila sa s aktuálnym zdravotným stavom detí, s ich liečebným režimom, plánovanými vyšetreniami.

Nedávno som vstúpila do nemocničnej izby, v ktorej bol starší chlapec so svojou mamou. Chlapec pokojne ležal v posteli, na môj príchod nijak nereagoval. Ležal na boku a pohľad jeho očí bol uprený do prázdna. Uprostred izby stála drobná, útla žena s ustarosteným pohľadom, ponorená do myšlienok.

„Pravá láska, to je štedrý vnútorný dar, ktorý jeden človek daruje druhému hojnosťou hlbokých pocitov. Keď človek skutočne miluje, nevidí povrchnú krásu, tým myslím, rozumovú a fyzickú krásu iného človeka, jeho talenty, schopnosti, ale vnútornú krásu jeho Duchovnej podstaty."

AllatRa od A. Novych

Keď ma zbadala, podišla ku mne a podala mi ruku. Predpokladala, že som lekárka, ktorá ju prišla informovať o výsledkoch vyšetrení, ktoré jej chlapec absolvoval. Predstavila som sa jej a spýtala som sa, ako sa jej synček volá a aké má zdravotné ťažkosti. Oboznámila ma, že jej chlapec trpí epilepsiou a teraz už niekoľko dní sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil. Podišla som k chlapcovi a prihovorila sa mu. Mama v okamžiku priskočila k posteli, postavila sa pred chlapca a začala mi vysvetľovať, že jej syn nevie rozprávať, že je zbytočné, aby som sa mu prihovárala, pretože on mi aj tak nebude rozumieť. Vravela, že nás vôbec nevníma, že je vo vlastnom svete. Z pohľadu jej očí a z jej hlasu šiel smútok a obavy, no súčasne bolo cítiť aj jej lásku, ktorú k nemu cíti. Usmiala som sa na ňu a ubezpečila ju, že mi to vôbec nevadí a hoci chlapec nevie rozprávať, určite sa spolu dorozumieme i bez slov. Sklonila som sa k chlapcovi, pohladila ho po líci a popriala mu krásne ránko.

Chlapec pokojne ležal, jeho pohľad bol naďalej zameraný na neurčitý bod na protiľahlej stene, no na jeho tvári sa objavil jemný úsmev. V očiach mu zažiarili drobné iskričky. Pri pohľade na rozžiarenú tvár chlapca som povedala: „Teda, ty sa vieš ale krásne usmievať“. Mama sa zasmiala a povedala, že chlapec sa doma takto usmieva stále, že je ich slniečko. Na to som chlapcovi povedala, že ja takejto reči veľmi dobre rozumiem, a že viem, že nám chce týmto krásnym úsmevom povedať, že je spokojný, že má radosť z toho, že má maminku pri sebe, že ju ľúbi.

Reakcia chlapca prerušila môj krátky monológ. Chlapec sa náhle postavil a jeho kroky smerovali k mame. Oči mu žiarili radosťou. Mala som pocit, že ju chce objať, no mama si jeho reakciu vysvetlila celkom inak. Chlapca odviedla späť k posteli a presviedčala ho, aby si znovu ľahol. Čím viac sa mama chlapcovi prihovárala, tým živšie chlapec reagoval na jej slová rečou svojho tela a zvukmi, akoby jej chcel čosi dôležité povedať. Na tvári sa mu objavoval široký úsmev. Vravela mi, že jej syn to robieva často a ona dobre vie, čo jej tým chce povedať.

Situácia sa zopakovala niekoľko krát. Mama opakovane ukladala syna do postele a poberala sa ku dverám so slovami, aby pokojne ležal, že mu už ide niečo kúpiť. Z chlapcových očí planula láska, no mama to v tej chvíli nevidela. Pocity, ktoré ho zaplavovali, mu bránili ležať v posteli. Keď sa po chvíli upokojil, mama si sadla na kraj postele. Na chvíľku sme sa všetci traja ponorili do ticha, ktoré v izbe nastalo.

Chlapec pokojne ležal a my sme sa opäť začali rozprávať. Nepamätám si už obsah nášho rozhovoru, pretože ho vymazal nasledujúci krásny okamih, kedy sa chlapec z ničoho nič opäť posadil, doširoka roztiahol ruky a začal ich opakovane prikladať k ústam a posielať mame pusinky. Chlapcova tvár celá žiarila a jeho pohľad bol plný lásky. Na maminej tvári sa objavil široký úsmev. Jej ustarostené oči zaplavila neha a láska. Objala svojho syna a opakovane mu hovorila, ako ho tiež veľmi ľúbi. A hoci už ani jeden z nich nevnímal moju prítomnosť, bolo mi tak krásne. Cítila som, akoby som sa spoločne s nimi postupne celá rozpúšťala v jednej vlne Lásky. Napĺňaná pocitmi radosti a šťastia som pomaly ustupovala ku dverám, až som sa potichu vytratila z izby.

Autor: Zlatka