Odhalená Pravda

„Pred Pravdou sa neschováš, pred Múdrosťou neskryješ. Na Zemi nie je nič tajné, čo by niekedy nevyšlo najavo. Kolobeh ľudského života a smrti tvorí jednoliaty proces. Pochopiť minulosť znamená naučiť sa prekonávať nástrahy súčasnosti. Vystúpiť z nej môžeme len vtedy, keď sa staneme Človekom!"

                                                                                                 Z knihy Anastasie Novych „Sensei ze Šambaly II"  

Priatelia, rada by som sa s Vami podelila s mojou skúsenosťou, ako mi život priniesol Dar. My, ktorí sme sa už stretli so Znalosťami z kníh Anastasie Novych a sledujeme vysielania s Igorom Michajlovičom Danilovom vieme, aké je užitočné vedenie denníka. Zapisovanie prichádzajúcich myšlienok, uvedomovanie si, že nie my sme ich tvorcami. My sme len buď prijímatelia, aktívni vykonávatelia, alebo v tom lepšom prípade, pozorovatelia.

Tak som aj ja, začala teoreticky vnímať tieto rozdiely. Striedavo s väčším či menším úspechom. Teoreticky ale aj prakticky, mi to malo prinášať stále väčšiu a väčšiu oddelenosť od myšlienok. A súčasné vykonávanie duchovných praktík stále väčší a väčší prežitok samej seba Skutočnej, žitie svojej duchovnej podstaty.

Ako to ale vyzeralo v praxi? Vnímala som, že ak sa aj snažím zapisovať myšlienky, tak vedomie, systém, hneď v tej chvíli všetko prikrášľuje a vymazáva, s takouto ohromnou rýchlosťou, že ani neviem čo vlastne zapísať. Vedela som, že sa točím na mieste, behám za svojím vlastným chvostom a neposúvam sa vpred. Vlny duchovného vzletu, sa striedali s negatívnym úpadkom.

Ale... Prišiel Dar. Pred mesiacom mi písala priateľka, bývalá spolužiačka zo strednej školy. Píše: „Barborka, čítam si listy, ktoré sme si kedysi písali na strednej. Je to zábava, boli sme pubertiačky... Ak chceš, dám ti ich na čítanie."

Aká bola moja reakcia? Najprv, som vo svojom tele cítila negatívnu reakciu odmietnutia. Potom začali prichádzať myšlienky: „Ale, na čo to budeš čítať, bude to trápne, len sa sama pred sebou zosmiešniš.!" Niečo iné vo mne, ale veľmi chcelo listy čítať. Potom zase prichádzali myšlienky: Aká som bola vtedy dobrá, duchovne čistá, no priam Anjel... Tak som si po ne šla. S predstavou, ako sa vrátim do mladých liet, pocítim znova čistotu a dobro, a to mi pomôže v mojej duchovnej práci.

Čo ale nasledovalo? Katastrofa. Toľko negativity som nečakala. Najprv ma to položilo na 5 dní na lopatky. Systém ma zahltil myšlienkami o mojej ničotnosti, o tom aká som bola zlá. V rokoch, kedy som mala vyžarovať Lásku. No, vyšantilo sa na mne...

Potom som zavolala kamarátovi so skupinky, porozprávala som mu to a nastalo niečo nádherné. Tak krásne pochopenie, očistenie, úľava, že som to nebola ja, prinieslo svoje ovocie. Nakoľko som nemala v mladosti znalosti o dvojakej podstate človeka, tak som z nevedomosti slúžila svojej materiálnej podstate. Teraz, po tomto praktickom prežití, toho tvrdého uvedomenia si všetkej tej negativity, sa mi darí prakticky oddeľovať od prichádzajúcich myšlienok, a to čo ponúkajú na vykonanie, jednoducho nerobím. A konám inak. V pokoji a s rozvahou.

Tých listov je asi 20. Teraz so znalosťami, si čítam svoj starý denník vo forme listov, a je to super. Je bez cenzúry. Písalo ho samé vedomie, sám systém. Toľko odsudzovania, posudzovania, nahovárania, že len ja som tá dobrá, ktorá vie, kto a ako sa má správať a ako konať... Hanba, nehanba, ale skutočne v ňom nie je nič pozitívne. Aj keď som v nich našla asi 5 percent pozitívneho pokusu o hodnotenie počasia alebo prírody, nebolo v tom hodnotení hĺbky precítenia. Spočiatku bolo ťažké, pozrieť sa Pravde do očí, ale v konečnom dôsledku zachraňujúce. Vymanilo ma to z toho neustáleho behania do kruhu. Aj keď sa vedomie znova pokúsilo, stotožniť seba, so mnou. Hovorilo, veď si to písala ty, išlo to z teba a aká si bola zlá... Konečne prišlo praktické pochopenie, že som to nebola ja, Skutočná. Prinieslo mi to aj praktické oddelenie sa od tohto diania...

Kto teda som?

Ja... Som tá, čo Cíti... tá, čo Miluje... tá, čo sa Raduje..., tá, čo nerieši, či odpustiť, či neodpustiť, pre ňu to už nejestvuje, to už tam nepatrí, to sa tam nezmestí, lebo je to z iného "cesta".

To skutočné Ja, už vie znova o kúsok viac...

Ďakujem Priatelia, Ďakujem môj milovaný Otče Nebeský, Ďakujem...

Autorka: Barbora Spakova Pokorná