Například: Dobré zprávy
O KROK PREDO MNOU

Každá cesta začína sa krokom,

Každý krok je z túžby ísť.

Kto začne svoje činy v malom,

K veľkému môže skoro prísť.

 

Anastasia Novych “Sensej zo Šambaly IV.

 

Každá voľba Osobnosti — to je krok. Krok k Životu, alebo krok k Smrti. Človek sa snaží byť Anjelom, vykonáva túto cestu od vopred mŕtveho k večne Živému, od nabádania vedomím, podporovať “svoj” obraz vo vonkajšom, tajného želania byť najdrsnejším zvieraťom — k životu Duchom. Od pýchy vedomia — k zmiereniu Ducha. Od samoty — k prebývaniu v Božej Láske, k chápaniu, že ma vedú, treba sa len odkryť a zveriť sa Bohu.

Na začiatku robíte krok vpred a až potom chápete, ako sa to všetko udialo. No Kto robí ten krok? Kto ide predo mnou? Osobnosť nemá svoju vôľu a len si vyberá vôľu Duchovného sveta, alebo Živočíšneho rozumu. Takže Kto ma to vedie?...

Je možné byť vykonávateľom vôle Živočíšneho rozumu a vyberajúc si jeho programy, sledovať, ako sa vnímanie zužuje do jednej a tej istej vtieravej myšlienky a už nie je vidieť východisko zo situácie; uvedomovať si, že sa nedokážete skoncentrovať; pociťovať pôžitok z egoistických myšlienok a túžob v hlave. Je celkom pochopiteľné, že už nie vy ovládate myšlienky a želania, ale že ony ovládajú vás.

No je možné Žiť aj úplne inak. V Sláve Božej. Kedy všetko robí On. Byť svedkom bezhraničného. Cítiť pokoj, šťastie a Lásku. Chápať všetko bez myšlienok.

Inokedy, keď sa to prejavuje zvlášť jasne, vedomie uprednostňuje vymazanie týchto epizód z pamäte. Nechce ich analyzovať ani na ne spomínať. Pretože systém sa tam nedostane. Tam tvorí Boh. Porozprávať sa s človekom, organizovať, niečo vytvoriť, bez využívania systémových prostriedkov mágie a moci. Odstaviť ego.

“A to je skutočné, to už je spravodlivé, je to najvyššia spravodlivosť a najvyšší stupeň ľudskej slobody. Človek si môže vybrať, komu bude slúžiť: môže si vybrať smrť, službu Satanovi a ilúziu významnosti, ale môže sa stať aj Anjelom, to znamená nesmrteľnou Bytosťou, rovným medzi rovnými, neoddeliteľnou časťou Božieho sveta”.


Z relácie “VEDOMIE A OSOBNOSŤ. Od vopred mŕtveho k večne Živému

 

Hrať sa na duchovnosť alebo duchovne žiť?


Zdalo by sa, že všetko je jasné. Sú dve vôle a my si vyberáme, ktorá z nich bude pôsobiť. Jednako ale, systém sa aj tu chce pretlačiť, podsunúť divadlo hercov pred výber Osobnosti, pridať našej voľbe materiálne vlastnosti, formy a “duchovné pravidlá”.

Maska z “duchovného” herca môjho vedomia spadla, keď sa v jednej chvíli prebudil v zlosti, uvedomiac si, že on nie je ten najlepší. Predtým “moje” ego po tri dni vyjedalo pochvalu a keď zistilo, že chvália druhého … dusilo sa rozhorčením a zlosťou. Objavil sa v celej kráse ten, koho zdanie treba vytvárať. Zdať sa dobrým, najlepším. Tak som pochopila, že odvracajúc sa od vnútorného dialógu s Bohom a venujúc pozornosť nahováraniu od vedomia, preorientovala som sa na udržiavanie obrazu “duchovného človeka” navonok. Zamieňala som pocitové vnímanie za hru na duchovnosť..    

Vtedy som to nechápala: prečo náhle taká agresívna reakcia zvieraťa na takmer neznámeho človeka? Veď predtým u mňa neboli k tomuto človeku žiadne negatívne myšlienky a emócie. Prečo sa teda to zviera tak rozzúrilo?

Za týmto prípadom nasledoval iný, kedy vedomie “ohrnulo nos” nad sledovaním jedného z videí s účasťou rovnako zmýšľajúcich ľudí. Počas sledovania som opäť pocítila zlosť prvotného vedomia. V tom okamihu mi došlo, aké programy od Živočíšneho princípu som prepúšťala. A tu zostalo zvieraťu zle a ja som sa pocítila ľahká a slobodná. Pochopila som, že nechcem byť zajedno s týmto netvorom pýchy.

Vedomie, keď nezískavalo pozornosť k jeho ponukám o pôžitkoch v tomto svete, prispôsobovalo sa môjmu cieľu a hralo sa na duchovnosť. Odvádzalo pozornosť na “vonkajšie prejavy duchovnosti”, ktorých podstatou je — mŕtve vypchaté zviera. Paródia na Pravdivosť. Duchovný svet je pre materiálny svet nepredvídateľný. Nie je možné ho prepočítať. Ale u sveta matérie je to možné, pretože všetko sú to predpísané programy a sú mŕtve (aj keď navonok je v nich mnoho rozruchu).

Duchovnosť — to nie sú len myšlienky o tom, ako “treba”. Je to vnútorný nával pocitov, kedy snaženia a skutky nie sú posudzované vedomím. Je to vždy Živé a Teraz. Duchovné skutky — to sú výsledky hlbokých procesov, kedy vnútorná Láska vyviera do vonkajšieho konania.

Či som prestala robiť to, čo som robila? Nie. Len sa teraz jednoducho zmenil môj postoj k týmto záležitostiam. Ono sa to stalo ľahkým, slobodným a dôraz je len na tom, aké pocity do toho vkladám, čo cítim v priebehu sledovania, komunikácie a tvorenia.

Všetko, čo bolo a čo sa povedalo — to nie som ja. V tom vonkajšom niet ničoho zo mňa skutočnej. A z tohto pochopenia je mi tak ľahko. Nie je potrebné počúvať príbehy vedomia o “mne”. A vtedy nie je podstatné, aké fyzické predpoklady má vaše telo. Vtedy je len vďačnosť za všetky nástroje, ktorými vás vybavili pri príchode na tento svet. Nie je podstatné, ako “mňa” vnímajú druhí ľudia, čo si o “mne” myslia ich vedomia. Nie som ani dobrá, ani zlá. Nie som duchovná a nie som bezduchá. Nemôžem byť “lepšia” alebo “horšia”. Ja jednoducho som. Veď Osobnosť cíti Duchovný svet vo vnútri a zviera vytvára paródiu pod názvom “duchovnosť” vo vonkajšom, existuje paralelne v iluzórnej realite a nijako sa neprekrýva s pocitmi.

 

“Zmysel duchovného rozvoja človeka je v kvalitatívnych vnútorných zmenách. Tým sa rozumie nie len jednoduché obnovovanie vnútorného duchovného dialógu s Bohom v každom prežívanom dni skrze svoje hlboké pocity, skrze svoju úprimnú lásku k Nemu, ale predovšetkým treba týmto tajomstvom aj žiť ”.

Anastasia Novych, “AllatRa

 

Kto je ten, kto má kvality v trojrozmernosti? Ten, kto sa snaží byť dobrým? Nepotrebujem povzbudenia, vyznamenania a status “najskvelejšia v tomto svete”. А už vôbec nie titul najnapumpovanejšieho “duchovného človeka” v tomto svete. Ale prvotnému vedomiu je úplne jedno, v čom byť najlepším. Preň nie sú také podstatné patálie pre dominanciu, nie samotný proces dosiahnutia najvyššej moci, ale jeho cieľom je: aby ho druhé vedomia uznávali za najdrsnejšie zviera. Všetko je to jednoducho boj o dominanciu v materiálnom svete, kde pre postavenie stačí len budiť zdanie v ilúziách a nie byť taký aj v skutočnosti. Presne tak isto, ako pre vedomie, aj pre systém je dostačujúce, aby ľudia verili v ilúziu o jeho všemocnosti, hoci v skutočnosti nevládne zodpovedajúcou silou.

Teraz je už smiešne počúvať myšlienky typu “ja”, “poď, podumáme, pospomíname”. Veď je jasne viditeľný ten, kto navrhuje myslieť a želať si. Druhotné vedomie, ktoré systém v myšlienkach vystavoval ako veľké a strašné zviera sa ukázalo byť cirkusovým klaunom a žobrákom. Neohrabaným a falošným…

                                     

Pri hre vedomia na duchovnosť sa neprejavuje úplné prežívanie momentu tu a Teraz, ale opájanie sa akýmisi momentmi z budúcnosti alebo minulosti, hoci aj nedávnej. A v minulosti, aj v budúcnosti druhotné vedomie chváli to prvotné, predkladá pôžitok z pýchy, spomienky alebo predstavy, ako sa delím o svoje skúsenosti. Znamená to, že ide o banálne formovanie obrazu “duchovného človeka” v očiach druhých ľudí, a v skutočnosti je to — mágia. V priebehu takejto hry moja pozornosť nevníma prvotné podnety od pocitov, ale je sústredená na materiálnu realizáciu konania.

Duchovného herca odhaľuje jeho súperenie s druhými ľuďmi, idúcimi po duchovnej ceste. Pričom, on registruje len tých ľudí, vo vedomí ktorých je taký istý obraz, taká istá pozícia, ktorí patria do tej istej kategórie. V mojom prípade — to je obraz “dobroty”, ktorý bol vštepovaný výchovou od detstva, kedy bolo podporované správanie sa nie podľa citov, ale podľa pravidiel. A hoci som vo vnútri cítila voľného Ducha, ktorý sa snažil Žiť podľa pocitov a nie podľa vymyslených noriem, predsa len závislosť na súhlase blízkych ľudí vzala za svoje.

Po celý život som si udržiavala obraz “dobrého človeka”, aby som, ulahodiac druhým, mala možnosť ich ovládať. A to pridávalo povinnosti. “Dobrota” z detstva sa menila skrze pocit viny. Dobrý človek — to je dobrý nástroj na manipuláciu. Veď on chráni svoju “dobrotu”. “Dobrý človek” — to je výmysel systému, ktorý vytvára vonkajšiu paródiu na vnútorný obsah.

Pocit viny, hanby a pociťovanie povinnosti — skrze ne systém ovláda ľudí, vo vnútri — v myšlienkach, a vo vonkajšom — skrze morálku spoločnosti. Nemôžem a nemám sa prečo hanbiť. Ja v tomto svete len získavam skúsenosti. Duchovný svet nezahanbuje a neobviňuje. Tieto pojmy nemajú nijaký súvis so Svedomím. Hanba a vina — to sú vlastnosti zvierat. Systém tak nimi manipuluje.

Pýcha prerastala do túžby byť nie len jednoducho “dobrou”, ale aj “najlepšou”. Pýchu z detstva kŕmia pochvalami. A keď pochvala nie je zaujímavá, pretože nie je potrebné byť dobrým a lepším, vtedy niet ani dôvodu na pýchu. Manipulatívne postupy tiež odpadajú. A načo manipulovať, ak nie je potrebné byť „niekým“? Veď už nie je potrebné javiť sa v niečích očiach ako „extra trieda“.

Niet žiadnych duchovných záväzkov — Duchovný svet neobmedzuje slobodu Osobnosti v získavaní skúseností. Týka sa to aj skutkov, spojených s duchovným rozvojom: čítania duchovnej, všeobecnovzdelávacej literatúry, vykonávania praktík a meditácií a tak podobne. Pri nesplnení vyššie uvedeného — vedomie začína hru na duchovnosť a začína človeka obviňovať. No Boh neobviňuje človeka za jeho voľbu, Boh je Láska. V Duchovnom svete niet otroctva. Je len sloboda a zodpovednosť Osobnosti za voľbu. Je Svedomie, ako meradlo správnosti voľby. A otrocké záväzky jestvujú len u Živočíšnej podstaty. A toto uvedomenie daruje radosť zo slobody. Veď keď nie je “musíš”, niet ani nátlaku od vedomia. Nemá čo vytýkať, pretože nie pravidiel “čo sa musí” a “čo sa nesmie”.

Odhodením nákladu povinností pochopíte, že to bol ten kameň, ktorý zakrýval prameň bezpodmienečnej Lásky. Pretože tam, kde je hrozba, je aj strach a kde je strach, tam niet Lásky.

Je to fajn vec, znovu pocítiť detskú bezstarostnosť. Veď znepokojenie čímkoľvek — to je charakteristika človeka, ktorý verí vedomiu. Teraz už bludné postoje nebránia radovať sa a ľúbiť a prejavovať city. 

                                                            krok2

 

Duchovný človek — to je človek, ktorý vždy koná v súlade so svedomím, hlasom svojej Duše. A Svedomie — to nie je zbierka zákonov, ale živý jazyk pocitov. Je to našuškávanie z Duchovného sveta.

Pýcha a zmierenie 

V detstve som bola otvorená svetu. Vnímala som druhých ako seba. Všetkým som želala dobro, zo všetkých som sa radovala. A dnes? Ani som nepostrehla, ako som zo dňa na deň, od voľby k voľbe, prijala a uznala ľahostajnosť, opovrhovanie a skepticizmus. Pozorovanie seba samej mi odhalilo, že sa jedná o postupný proces. V každom okamihu, po troške, buď obrastám škrupinou pýchy, alebo silniem dobrom a Láskou svojho Ducha.

Pýcha — to je zlosť, agresia a túžba systému po moci vo vzťahu k ľuďom a k svetu. Vyberajúc si pýchu, Osobnosť opovrhuje nielen svojou Duchovnou podstatou, ale aj Duchovnou podstatou druhých ľudí. Človek dokonca nevidí ani prejavy pýchy v sebe samom. Pokým jestvuje konkurencia a ľahostajnosť — je aj zlostné, smrteľné “ja”.

Teraz je zrejmé, ako sa moje zviera snaží nasmerovať svoju nenávisť aspoň na niekoho. Tým sa stala ešte zrozumiteľnejšou fráza: “láska — to znamená chrániť ľudí pred prejavmi svojho Živočíšneho princípu”.

“A bezdomovec pokračoval ďalej — zvýšeným hlasom prešiel na hanlivé výrazy ohľadom „vinníkov“ za jeho život. Rebrov sa v tom čase pohrúžil do vlastných myšlienok. Tento starnúci človek sa ocitol prakticky na dne, no doteraz žil iluzórnymi ambíciami minulosti. Pre neho bola dôležitejšia nie práca na sebe, na svojej lenivosti a egocentrizme, ale udržiavanie vymysleného mýtu o sebe u tých ľudí, pre ktorých to, v podstate, nebolo dôležité. Major si bol dobre vedomý, že nie úrady, ani čas zmien nemali vinu na osude spolubesedníka. Vinný bol on sám. On dovolil hnevu a hrdosti zachvátiť vedomie a obrásť ho svojimi koreňmi. On rozvinul svoju lenivosť a urobil zo seba úplného alkoholika. Tento človek s treskotom prehral svoj životne dôležitý vnútorný boj. Preto aj viní všetkých a všetko okolo seba, len nie hlavnú príčinu svojho nešťastia — vlastné Ego, otrokom ktorého sa stal na zvyšok svojho života. Otrokmi sa nerodíme, otrokmi sa stávame.

Život ukázal Rebrovovi tento jasný príklad, chcel silno zvýrazniť význam vnútorného víťazstva nad monštruóznym vladykom — egocentrizmom, ktorý inklinuje k veľkej časti ľudstva. Ukázalo sa, že tohto draka je treba pevne prikovať vo svojom vedomí a zadržiavať ho silou vôle, viery a všeobjímajúcej lásky. Len vtedy zmizne čierne mračno negatívna a vo vedomí nastane dlho očakávaná jasnosť a ostrosť videnia. A vtedy svet odhalí pred čistým zrakom všetky svoje skutočné hodnoty”.

Anastasia Novych, “Vtáci a kameň

 

Keď som pochopila, koľko zloby je v démonovi pýchy, vtedy som začala zametať myšlienky pochádzajúce od neho už na prahu. Pretože už viac nechcem žiť v takej špine. Veď sladko pri myšlienkach z pýchy nebolo mne, ale systému, pretože on v takých momentoch pojedal môj Život.

Nepochopíte úplne, nakoľko ste si privykli na program pýchy a nevšimnete si to pokým neprecítite, aká kryštálová čistota je vo vnútri, aký pokoj a jasnosť je bez myšlienok z pýchy a pokým neuvidíte, nakoľko agresívny je démon pýchy.

Vtedy som si uvedomila, že predtým som nepoznala pokoru. Len zriedka, v situáciách, kedy okolnosti rozbíjali stenu pýchy, stenu medzi Osobnosťou a Dušou. A každý deň... Bola to predstieraná pokora zvieraťa, no nie pokorná čistota Ducha.

Pokora pochádza z pokánia - hlbokého uvedomenia, že ste konali v rozpore so svojím Svedomím. Vedomie sa snaží premeniť pokánie na vinu, no pocitová komunikácia s Bohom prebieha iba v Láske, vďačnosti a radosti.

“Keď človek s pocitom hlbokého pokánia začína komunikovať so svojou Dušou, Božia Láska sa v ňom mnohonásobne rozmnožuje. Boh prichádza do Duše a daruje jej pokoj. Ona sa pre človeka stáva zdrojom nevyčerpateľnej vnútornej sily. Ona v ňom oživuje ducha viery, poskytuje možnosť pochopiť získanú skúsenosť a získať nový pohľad na svoj život. Človek získava dar pochopenia: je v Láske, lebo on je v Bohu a Boh je v ňom ”.

 Z knihy “AllatRa

Systém Živočíšneho rozumu nepotrebuje mňa, ale moju pozornosť. Teraz a v každej chvíli, ma odvádza od môjho pohybu do hlbín Seba, od poznania Božej Lásky. Odlákava ma obrázkami a hlasom v hlave, vonkajšími udalosťami. A tu jednoducho prechádzate skrz a pomimo jeho obrázkov, keď si uvedomujete, že ste tu dočasne, a váš cieľ a všetko skutočné je len vo vnútri. Veď vedomie vlastne nedovoľuje uvidieť, že smrť tela — to je bezprostredná realita, ktorá je nevyhnutná a náhla. Ono odvádza Osobnosť od otázky: “Prečo mi bol daný život?”

Predtým som si nevšímala, aké množstvo príkazov prúdi cez deň od druhotného vedomia k prvotnému a navádza ma vykonávať rozličné skutky - aby som dobre vyzerala, robiť dojem na ľudí a hrať pred nimi. Vzájomné pôsobenie dvoch vedomí je na tom aj postavené. Predvádzať sa — hrať podľa scenára systému, aby on cez svojho hráča - človeka, ktorý prijal tieto programy - ovládal ľudí a udalosti. Také rozpoloženie je protichodné k voľbe jednoducho žiť, byť slobodným od hrania, byť pravdivý, správať sa prirodzene, prebývajúc v prúde tvorivých božských síl.

Je také zaujímavé pozorovať, ako sa pri stretnutí s akýmkoľvek človekom telo namáha pri potrebe zachovávať “svoj” obraz. Je zrejmé, že za takou reakciou stojí hromada myšlienok-pokynov od druhotného vedomia. Je jasné, že, keď dáme telu príkaz uvoľniť sa, ignorujúc návrhy od vedomia zachovávať obraz, hodnotiť človeka, plány systému prechádzajú mimo Osobnosť. Keď nesúhlasím s myšlienkami-tvrdeniami systému, nič mu nezostane.

Druhotné vedomie vysvetľuje vonkajšie udalosti a vnútorné stavy takým spôsobom, aby opica uverila, že sa všetko točí okolo jej jedinečnosti. Väčšina myšlienok z pýchy je postavená na tvrdeniach vedomia: “uznali vašu jedinečnosť, vás vyvolili”. Samoľúbosť opičky teší taký vývoj situácie a ak Osobnosť tieto myšlienky síce zaujali, ale má pochybnosti, tak druhotné vedomie následne vyťahuje ešte viac presvedčivé argumenty a myšlienky: “A čo, ak si ostatní všimli aká si jedinečná a všetko sa točí okolo teba? Všetko je tak, ako si to kedysi aj chcela”. “Tak, ako si ty chcela” — tak to je, keď všetko uspokojuje pýchu zvieraťa.

Na prvotnom vedomí som spozorovala, nakoľko je preň dôležité, aby bol jeho obraz jedinečný, ako sa ono snaží byť najneprekonateľnejšou opičkou. A presne na tom ho aj nachytáva druhotné vedomie. Cieľom druhotného vedomia je — absolútna nadvláda, zotročenie inej hmoty. Keď si Osobnosť vyberá myšlienky o moci od druhotného vedomia a ony prechádzajú príkazom k prvotnému potom sa prejavuje ako „alfa-jedinec“.

Na vlastnej skúsenosti som zistila, čím hrozí ich spolupráca v tomto smere. Bola to túžba po tajnej moci. Želajúc si urobiť dojem, aby si o “mne” mysleli a považovali ma za najdrsnejšie zviera, vytvárala som mágiu, skrze ktorú ma ľahko požieral systém. Takže sa to prejavilo v súperení o najvyšší status v systéme, ako s ženami, tak aj s mužmi. Keď som sa pokúšala o moc nad niekým, vtedy som sa otvárala moci systému nado mnou. Bola som jeho šíriteľom.

Osobnosť sa zlučuje s vedomím, keď súhlasí s tým, že je oddelená a jedinečná a nie je súčasťou Jediného. Keď prijíma korunu od Živočíšneho rozumu. Človek si sám vyberá škrupinu od systému, keď si od neho skúša rôzne role a začína vyzdvihovať jedinečnosť “svojho” obrazu — charakteru (zbierky šablón správania), fyzických vlastností tela a jeho návykov. No nie je to správne — stav šťastia, slobody Duchovnej Jednoty oproti bezradnosti, podriadenosti, zlosti z pobytu v škrupine samoty. Každý dáva to, čo má: Boh - Život, Slobodu a Lásku, Živočíšny rozum - Smrť, podriadenosť a nenávisť.

Pýcha — to je ponuka od vedomia byť Bohom. No, nie v Jeho skutočnom prejave - bezpodmienečnej tvorivej Láske, ale v pozícii vládcu, riaditeľa. Vedomie nahovára človeku, že už je vládca, ktorý má všetky práva byť s niečím nespokojný. Nezmieriteľnosť s čímkoľvek — to je pýcha. Túžba mať vplyv na niečo alebo niekoho — to je túžba vedomia, ako súčasti systému, byť Bohom.

“Ľudia, nachádzajúci sa pod vplyvom pýchy v Živočíšnom princípe, radi prirovnávajú seba k najvyšším silám, získaným vlastnou Vôľou. No zďaleka nie každý sa zaoberá otázkami: „Podľa čej vôle sa skutočnosti vykonáva ten alebo iný skutok?“, „Kto ich nahovára na tieto myšlienky?“, „Kto oživuje tie alebo iné želania?“ „Kto v nás vzdoruje a komu?“, „Kto zadáva otázky a kto na ne odpovedá?“. Sú ale jednotlivci medzi tými, ktorí sa zaoberajú svojím vnútrom, chápajúc proces opozície medzi Živočíšnym princípom a Duchovným princípom, medzi Vôľou, pochádzajúcou z duchovného sveta a Vôľou Živočíšneho rozumu. Samozrejme, Živočíšny rozum je silný, No nedá sa to porovnať so základnou silou zo sveta Boha. Ak taká sila začne zjavne pôsobiť, nie je v silách Živočíšneho rozumu čeliť jej priamo, ale je schopný odvádzať jej Sprievodcu (človeka, stojaceho na duchovnej ceste) svojimi «malichernosťami», aby ho zviedla zo správneho smeru, zachytila na rôzne aktuálne ilúzie a podobne. Zárodky prejavu vôle v plánovaní tvorenia sa u človeka prejavujú len vtedy, keď on, duchovne dozrievajúc, vystupuje spod nadvlády Živočíšneho rozumu, to znamená zo šiestej dimenzie a ocitá sa v siedmej. A to, to nebude prejav „vôle“ ako taký v terajšom ľudskom ponímaní, ale jednoducho nová schopnosť a rozšírenie možností Sprievodcu božskej Vôle”.

 Anastasia Novych, “AllatRa

Tak to je ona - voľba: buď neprekážať Bohu byť vo vás Bohom, alebo sa pridať na stranu systému Živočíšneho rozumu a protiviť sa Božej vôli, vyzdvihujúc “seba”.

Pýcha má aj druhú stránku — sebaľútosť. Či už opica seba chváli, alebo ľutuje — podstata je tá istá. Myšlienky typu “ale ja som trpela”, “som chorá”, “cítim a zle”— to všetko prichádza od prvotného vedomia. Sebaľútosť — to je následok urážky na niekoho, prenášania zodpovednosti za voľbu na druhého človeka. Urážky kvôli tomu, že nebolo “po mojom”, manipulácia sa nevydarila.

Zvieratko ochorelo, pretože si uvedomuje svoju bezmocnosť a bezvýchodiskovosť. Ono je zbavené zdrojov a preto nenávidí Osobnosť, od voľby ktorej to vlastne všetko záleží. Telesné pocity a emócie — to je doména prvotného vedomia. Keď som si zvolila urážku a pociťovala som bolesť a trápenia opice, tak následne prichádzal návrh od druhotného vedomia poľutovať “seba”. Neuvedomujúc si, že pocity v tele a emócie nie sú vlastné Osobnosti, obhajovala som opicu s jej túžbou prispôsobiť si svet podľa seba.

Od detstva sa zlievame s prvotným vedomím a privykáme si počúvať, ako zviera ľutuje samé seba. Pre opicu je to spôsob zachovania svojich pozícií, no s Osobnosťou to nemá nič spoločné. Keď sa pozeráme na tie návrhy o pýche a ľútosti “seba” s odstupom, tak chápeme, že práve tieto zvyky vyzdvihovať a ľutovať “seba” — nie sú naše. Nie mne je ľúto “seba” a nie mne je blažene z vyzdvihovania a chválenia seba samej. Je jednoducho dôležité nedovoliť vedomiu aby hodnotilo moju voľbu.

Od detstva som sa “rozvíjala” medzi hercami vedomia: cholerikom — “ja som borec, poďme pokoriť svet” a melancholickým flegmatikom — “chcem pokoj, nechajte ma tak”. No obidva tieto stavy — to sú vedomím pokrivené stavy Ducha: cieľavedomosť a pokora. Nie je teda lepšie preniesť pozornosť na prejavy Ducha?

V každom okamžiku si vyberám: počúvať, ako druhotné vedomie chváli alebo obviňuje prvotné, ako sa rozohráva v hlave predstavenie a byť zacyklená na “sebe” alebo byť v Jednote s Bohom a všetkým živým. Sama sa zahrabávať, analyzujúc vedomím stavy zvieraťa, alebo pozornosťou dávať Život novému Anjelovi — Sebe.

A tu vzniká otázka: “Naozaj skutočne milujem Boha a smerujem k Jednote s Duchovným svetom, ak pokračujem v tom, že si volím pýchu a teda spolu so zvieraťom prehlasujem seba za Boha?”

Pýcha má podstatu v porovnávaní seba s druhými skrze vedomie a túžby byť najlepší zo všetkých, ale hrdosť — je z radosti a vďačnosti Ducha za možnosť byť užitočným. Všetko je to skutočne jednoduché: pri každom konaní je možné vyvyšovať seba v pýche zvieraťa, alebo je možné radovať sa Duchom, z užitočnosti v plánoch Duchovného sveta. Radovať sa prejavom Duchovného princípu.

Sledovaním prichádzajúcich myšlienok som si uvedomila, že vkladanie pozornosti do rozprávanie vedomia o “sebe” — to nie je maličkosť. Moje ego nenásytne vyžaduje jeho velebenie, nekonečne dumajúc o obraze “seba”. Páči sa mu spomínať a premýšľať o situáciách, kde je “ja”, aby si dalo známku, sebe pripísať všetko dobré. Ego nebráni moju slobodu. Ono bráni príležitosť systému diktovať svoje pravidlá. A podstata je v tom, že to všetko sú len myšlienky zvieraťa o sebe a o svojich potrebách. “Ja” — to je ilúzia vnímania.

Moja pozornosť na myšlienky od ega mu dáva silu existovať. Ono preto potrebuje, aby som neustále udržiavala v hlave tento obraz, aby som verila, že to som ja. A toto sa deje vtedy, keď sa dlho a často pozerám do zrkadla, a taktiež na fotky a videá na ktorých som ja. Keď sa pozerám na vykonanú prácu z pozície “toto som urobila ja ” a nie “toto urobil Boh” a tak podobne.

Veď tak som žila celý život — považujúc ho za svoj... Zrieknuť sa myšlienok o “sebe”, chápajúc, že ego, to nie som ja, nebolo také jednoduché. Bola som narkomanom pýchy. A iba pokora odstraňuje pýchu. Spútavať v sebe zviera, aby sa prejavil Boh. Jednoducho potvrdzovať svoju voľbu v každom raze, kedy vedomie navrhuje za každú cenu pretláčať svoje“ja” a premýšľať o “sebe”. Veď vedomie sa nezdá. Pokým som v tele, bude ma odvádzať.

“Na to, aby človek našiel sám seba, stačí sa upokojiť. Už sme o tom hovorili. A posledovať „svoje“ myšlienky, „svoje“ činy, v úvodzovkách „svoje“. A tu to odrazu uvidíme znovu, keď prichádzajú myšlienky, my precítime tieto myšlienky, ich príchod. A pocítime sa ako: „nechcem o tomto premýšľať“ ale myšlienka predsa lezie, „o tomto nechcem hovoriť“ a ja hovorím. A práve ten, kto hovorí „ja nechcem“ — to je Osobnosť”.

Z relácie “VEDOMIE A OSOBNOSŤ. Od vopred mŕtveho k večne Živému”

 

Dokonca ešte aj po získaní praktických Znalostí som neverila, že to nie ja vychvaľujem seba. Pretože vedomie ma po všetky tie roky obviňovalo vo svojej pýche. A to mi nedovoľovalo zrieknuť sa ho: ako sa zrieknuť toho, čo považujeme za svoju súčasť, to znamená niečo potrebné a cenné. Taký, no, pomýlený kruh — prejavovala som záujem, pretože som verila, že je to pre mňa zaujímavé.

Obvinenia. Privykáme si na ne už od detstva. Počujeme ich ako z vnútorného sveta, tak aj od hlasu v hlave. A až po začatí skúmania práce systému Živočíšneho rozumu chápeme, že na obvineniach je postavená jeho práca. Sledovaním prichádzajúcich myšlienok a následkom ich vyplnenia, prišlo pochopenie toho, nakoľko je dôležité nesúhlasiť s obvineniami.

Uvediem príklad. Situácia, v ktorej moje vedomie a vedomie mojej blízkej známej nás začalo nastavovať jednu proti druhej, nám dala veľmi cenné pochopenie. Uverila som svojmu vedomiu, že kritické vyjadrenia mojej známej o pýche v ľuďoch, ktoré často hovorila po mojich úprimných slovách, že to boli narážky na mňa. Akonáhle som prijala túto myšlienku, začala som sa cítiť nesvoja v spoločnosti tohto človeka. Samozrejme, že Bytosti mojej známej prečítali túto informáciu a jej vedomie už interpretovalo túto informáciu tak, ako to systém potreboval. Začali jej prichádzať myšlienky, že som na ňu namrzená a zmýšľam o nej zle. Veľmi skoro sa mi pripomenul jednoduchý axióm: v ten moment, kedy uveríme, že druhý človek si o nás myslí niečo zlé (z niečoho nás obviňuje), my sami sme už začali zmýšľať zle o ňom (obviňovať ho). My obidve sme sa chytili na tento háčik.

Keď sme sa so známou porozprávali a ozvučili myšlienky jednej o druhej, pochopila som, že pri komunikácii, systém jednoducho obratne vytváral a zoraďoval myšlienky v našich druhotných vedomiach a tie stláčali gombíky v prvotných vedomiach. To znamená, že systém hral na lživých poverách a názoroch, s ktorými kedysi Osobnosť súhlasila, a ktoré sa uložili v pamäti opice.

Každý má svoje tlačítka. Napríklad, moje druhotné vedomie opakovalo opici, že ona je chválenkárka, a ja, veriac, že to je o mne som už spolu s opicou vo “svojej” pýche očakávala obvinenia z vonkajšieho sveta. Opica mojej známej zasa obhajovala svoje klamlivé názory.

Vtedy sa mi odhalili slová Senseja z knihy Anastasie Novych “Sensej zo Šambaly IV.”, že akékoľvek negatívum navonok — to je len dôsledok vnútorného konfliktu medzi Osobnosťou a Živočíšnou podstatou.

“Človek si neustále vymýšľa nejakých nepriateľov, pretože väčšinou nedokáže vyriešiť svoj vnútorný konflikt medzi svojím Živočíšnym a Duchovným. Vzťahy medzi skupinami ľudí a štátmi — to celé je len zväčšená, nafúknutá kópia tohto konfliktu. A v skutočnosti najhorší nepriateľ pre človeka — to je on sám a presnejšie jeho Živočíšny princíp. Toho človek nedokáže prekonať obyčajnými spôsobmi, pretože čím viac bude vzdorovať, tým silnejšie bude aj agresia zo strany Zvieraťa, nakoľko človek vkladá do tohto konfliktu svoju pozornosť. Poraziť ho je možné len svojou neochotou poddávať sa provokáciám a nástrahám Živočíšneho princípu a tiež sústredením sa na duchovno, užitočné pre dušu. A práve vtedy, keď človek zaujme takú vnútornú pozíciu a bude ju úprimne nasledovať, vtedy aj vo vonkajšom svete nebude mať nepriateľov a život sa premení na zábavnú hru. Koniec koncov, žijeme tu len dočasne, môžeme to tu považovať za návštevu”.

Vedomie všetko obmedzovalo na to, aby som stavala steny medzi sebou a druhými ľuďmi. No tieto vonkajšie steny boli len odrazom steny medzi mojou Osobnosťou a Dušou. Keď je mier vo vnútri, vtedy ani na vonkajšie niet sťažností. Podvod od vedomia je v tom, že ono nahovára človeka, aby sa uzatváral pred ľuďmi, namiesto toho, aby neprijímal deštruktívne myšlienky, súvisiace s týmito ľuďmi.

     Najbližší človek

Je také radostné odstrániť steny, postavené vedomím a znova byť Živý. Ako v detstve a mladosti — cítiť otvoreným srdcom. Jasať Dušou, pociťujúc radosť druhých.

Potok bahna bude vo vedomí vždy. Záleží len na mne, či mu budem umožňovať rozvoj svojou pozornosťou, alebo, či zostane len na pozadí. Toto zviera chce byť zvláštne a jedinečné, zatiaľ čo Duchovná podstata všetkých ľudí — to je Duch Boží, ktorý nás zjednocuje.

Prestať sa správať ako zviera a prestať sa vyvyšovať ako zviera, bojovať s týmito programami, podporujúc ich život pozornosťou, nie je možné. Je možné jednoducho spomenúť si a precítiť, akým šťastím je žiť v Božej Láske a začať Žiť. Nebojujte, nebojte sa a nenechajte sa pokúšať. Žite Láskou. Keď si spomeniem, že aj ja a absolútne všetci ľudia — sme potencionálni Anjeli, tak niet miesta pre zlo, nepoznám ho. Žiť pocitmi Anjela. Pre Anjela niet pojmu “ja”, je Jednota. Veď k splývaniu s Živočíšnym princípom dochádza vtedy, keď Duch zabúda. Kto je on a aká je jeho prirodzenosť. A čo potrebuje Anjel, okrem Boha? Duchovný svet sa tak pričiňuje o to, aby som poznala Seba. No človek si vyberá sám, časťou akého sveta chce byť a koho bude podporovať.

 

Otvoriť sa a zveriť sa Bohu

“No Božia Láska neopúšťa človeka ani vtedy, keď on na ňu zabúda. Boh nikdy neopúšťa človeka, lebo Jeho Láska, vďaka Duši je vždy s ním. Jednako len človek nie vždy môže prijať túto večnú Lásku a často jej skryté poznanie odkladá na „potom“, riadiac sa okamžitými, dočasnými želaniami smrteľnej hmoty. No u človeka niet nijaké „potom“, je len „tu a teraz“, v ktorom prebieha skutočný pohyb a voľba. Treba sa len otvoriť a zveriť sa Bohu”.

 Z knihy “AllatRa”

K čítaniu tohto úryvku z knihy “AllatRa” ma to privádzalo asi najčastejšie. Vedomie súhlasilo: “Nie, no všetko je jasné, všetko je správne”. No nedávno som sa pozrela na tieto slová inými očami. A presnejšie, uvidela som ich ako Osobnosť...

“Jednako človek nie vždy chce prijať túto večnú Lásku…” — tieto slová sa vyryli vo vnútri. Človek neprijíma Božiu Lásku?.. “...a často jej skryté poznanie odkladá na „potom“? A pravda… Božia Láska neprestajne pramení z Duše... A čo robím ja? Na čo sa cez deň sústreďuje moja pozornosť?

Pred nejakým časom, sediac v chráme a pociťujúc stav blaha, obrátila som sa k Bohu v návale jasných pocitov: “Bože… vrátiť sa k Tebe…”. V ten moment popri mne prebehol malý chlapček a za mojím chrbtom sa ozval ženský hlas, ktorý s náznakom výčitky, no veľmi mierne vyslovil: “Ty stále utekáš…”. Všetky fragmenty udalostí prebehli synchrónne a harmonicky, na jednej vlne, úplne ako pokračovanie jednej témy.

Utekám... Pozornosťou utekám z hĺbky a čistoty pocitovej komunikácie s Bohom na výzvu vedomia. Utekám k jasným obrázkom a komentárom k nim. K obrazu “seba”. K uvažovaniu o nekonečných starostí. Utekám k ilúziám od reality. Od Živého k mŕtvemu. Od večného k dočasnému.

“— Ech, ľudia, ľudia... Ako dlho sa ešte budete radovať z okamihov, popierajúc večnosť?”

 Anastasia Novych, “Vtáci a kameň”

Áno, odvraciam sa k vedomiu, keď sa pokladám za opicu. Keď verím, že chcem riešiť, vplývať a ľutovať sama seba. No ak sa upokojím a posledujem... Takže to sú oni — tí dvaja, čo sa medzi sebou debatujú. Myšlienky-návrhy od druhotného vedomia a úvahy, ospravedlnenia v hlave prvotného. Ony sú odo mňa oddelené. A je to zrejmé, keď sa bijete s myšlienkami a nekocháte sa nimi a s odstupom to sledujete, necháte vedomie aby sa ukázalo.

Utekám pozornosťou k vedomiu, keď verím jemu a neverím na Božiu Lásku. Pochybujem o Láske a starostlivosti Toho, Kto ma stvoril, uprednostňujúc vieru vo všemocnosť systému. No nie je to paradox? Spochybňovať, že to, čo je stvorené, je väčšie od svojho Stvoriteľa? Pochybovať o tom, že ma Ľúbi a pomáha mi Rodič a všetko, prichádzajúce od úprimných pocitov, pochádza od Neho?.. Prečo to posudzovať vedomím, keď je možné precítiť to?

Keď vedomie doráža ako víchrica, tesným kruhom myšlienok, vtedy pochopíte: “Už nechcem toto všetko”. Skrze búrku myšlienok sa pozornosťou ponárame k Svetlu Duše. K nežnému teplu Lásky v hĺbke hrude: “Pocítiť Božiu prítomnosť. Teraz. Nič neriešim, nikam sa neponáhľam. Všetko je v Bohu”. Práve teraz sa obrátiť k Bohu. Aby som zostala s Ním.

“Hlavná bitka pre človeka, kráčajúceho po duchovnej ceste nastane vtedy, keď sa začne jeho seriózna vnútorná práca, keď človek, odmietajúc všetky konvencie, bude naozaj pestovať vnútornú Lásku, smerovať k Bohu, nehľadiac na nič, ako sa hovorí, pôjde cestou necestou”.

 Anastasia Novych, “Vtáci a kameň”

 

Všetko sa zdá byť zložitým len dovtedy, kým ste zahľadení do mraku vedomia, no keď sa navraciate k Svetlu Duše… Vo Svetle je všetko jednoduché a ľahké. Hľadáme ako vojsť do Duchovného sveta a všetko už pritom je. Treba len odpútať pozornosť od rozprávok vedomia a vtedy pocítite, že už prebývate v Oceáne Božej Lásky, že On preniká všetkým. Ľahké, nežné vlny…

Systém robí všetko možné, aby som sa odvrátila od Duše a zabudla na pocitovú komunikáciu a Lásku k Bohu. No je to také jednoduché a oveľa príjemnejšie — Ľúbiť. Hýčkať sa vo vnútri výhonkov Živej Lásky.

Čím viac som sledovala sama seba, tým viac som chápala, že moja schopnosť ľúbiť je len na počiatočnej úrovni. Že to ešte nie je tá bezpodmienečná duchovná Láska, ktorá nepozná ani mieru, ani hranice. Všetko je to o tom, že čím viac sa vzďaľujeme od vedomia, tým čistejšie sú prejavy Božej Lásky.

Láska je vo mne len pokiaľ sa jej výhonok prederie skrze tvrdosť Živočíšneho princípu. Výhonok, ktorý sa nesmelo tiahne za Svetlom. No spoločne s tým výhonkom sa prebíja Prameň, dávajúci Život. A práve tu, v tomto svete, sú podmienky pre rýchly rast. Keď sa výhonok premieňa na strom, prinášajúci duchovné plody. A len spojenie s Bohom umožňuje duchovne vyrásť.

“Lebo Boh je komunikácia v Láske. Človek chápe, že prebývanie v tejto komunikácii, oduševnenie a zjednotenie s Bohom je skutočný, pravdivý život. Toto tajomstvo sa uskutočňuje v každom z nás, keď ho prijímame a otvárame sa pred Bohom vo svojich úprimných pocitoch”.

 Z knihy “AllatRa”

Pamätať na to, že nikdy nie som sama. O krok predo mnou je Ten, Komu som venovala pozornosť. Keď viem, že ma vedú, tak sa nenáhlim všetko riešiť sama a nepobieham. Doslova, sa prejavuje prítomnosť a podpora Duchovného sveta. Niet sa prečo znepokojovať, keď ma tak chránia. Pohyb je plynulý, preniká nim pokoj. Milujú ma a starajú sa o mňa. Pre mňa je potrebné len aby som prijímala túto Lásku. A nedávať Lásku späť, keď vás tak ľúbia — nie je možné.

Pamätám sa, že v detstve boli pre mňa nepochopiteľné rozruch a zmätok u dospelých. Ja som prebývala v pokoji a nechápala som, prečo sa neradujú a prečo nemajú pôžitok z momentov, tak ako ja. Prečo je také dôležité v niečom uspieť, niečo urobiť, dokázať... Veď aj bez toho je všetko dobré. Je fajn odhodiť škrupinu masiek-obrazov a znova sa cítiť ako dieťa.

                                 krok4

Vedomie — to je len hlasno hrajúci televízor, prehrávajúci filmy. Čím mi môže uškodiť televízor? Sám o sebe ničím. Ale tým, že môžem uveriť v pravdivosť informácií z neho a začať ich uskutočňovať. uveriť, že na obrazovke som ja. Uškodiť tým, že ja môžem prilipnúť na sledovanie filmov… a pokračovať v ich sledovaní aj po smrti tela, a ani nedospieť, ani sa nevrátiť Domov.

Tu a teraz — nie som sama. Nemusím si vyberať z toho, čo mi predkladá vedomie. Mojím navigátorom sú — Duša a pocity. Ja nie som tá, ktorá vytvára problémy, a nie tá, ktorá ich rieši. Ja som tá, ktorá si vyberá — či to je problém, alebo nie. Na tejto dôvere a pokoji je dobre vidieť, ako sa systém pokúša tlačiť. Je vidieť vnútorného kontrolóra, predierajúceho sa v snahe ovplyvňovať priebeh udalostí. Je vidieť toho, kto koná z pýchy a pripisuje plody činov sebe.

Máte právo na skutok, no nie na jeho plody. Nech plody skutkov nie sú dôvodom vášho konania, no tiež sa nepripútavajte ani k nečinnosti”.

“Bhagavad-gíta. Božská pieseň”. Preklad zo sanskritu S. M. Neapolského.

 

Keď žijete v prítomnosti toho, kto vás Ľúbi, tak neupadáte do egoizmu zabudnutia. Cítite vo vnútri Božiu prítomnosť. Komunikujete s Ním skrze pocity. Ďakujete za Lásku.

“Každý deň sa držím Boha celým svojím nerozlučným objatím mojej Duše. Moja úprimná Láska k Nemu je nesmierna. Moje objatie je natoľko pevné a Láska k Nemu natoľko bezhraničná, že nech by ma Boh poslal kamkoľvek, prebýval by tam so mnou aj On. A ak je On so mnou, čoho by som sa mal báť? Život je pre mňa tam, kde je On. Mojej Duši by bolo milšie byť mimo Nebies s Ním, ako na Nebesiach bez Neho”.

 Z knihy “AllatRa”

Veľakrát som pri praktike došla k presvedčeniu, že: “Treba sa len odkryť a zveriť sa Bohu”. Že len v Ňom získavame hlboký pokoj a šťastie. Že s Ním sa život premieňa na radostné a poznávacie cestovanie.

Sebapozorovanie mi dalo pochopenie, že to bojujúce o život — to nie som ja. Pre mňa, na to aby som Žila, je potrebné len sa uvoľniť, zveriť sa a otvoriť sa.

A Kto som Ja? A kedy Ja jestvujem?.. Keď Boh Žije skrze mňa... vtedy som aj ja Živá.

Túžba po moci nad ľuďmi, pýcha, vyzdvihovanie/oddeľovanie seba vytváralo steny, uzatváralo sa do škrupiny moci systému nado mnou. No keď sa vzdávate túžby po moci a myšlienok o svojej prevahe, ustupujete od obrazu seba, od túžby čokoľvek ovplyvňovať, tak cítite, že už viac niet iluzórnych stien medzi vami a ľuďmi, medzi vami a vesmírom. Sme Jednotní. A steny sú len v hlave. Jednotní s ľuďmi nie v zmysle tiel a individualít, ale v zmysle toho Jediného, Kým žije Duch každého. Toho, Kto nás zjednocuje. A to dáva obrovskú radosť a pocit Jednoty.

Zlo — to je nedostatok Lásky. Zjavuje sa nám tam, kde neprejavujú alebo neprijímajú Lásku.

Predtým, pri stretnutiach s neznámymi ľuďmi alebo ľuďmi, ktorých sa vedomie stránilo, vykresľujúc mi ilúzie o tom, prečo sa s nimi nedá otvorene spolupracovať, riadila som sa obavami. Vytvárala som si steny z predpojatosti. Volila som si uzatvárať sa a nie prijímať a ľúbiť, zostávajúc v spojení s Prameňom.

Slúžiac obavám vedomia, vykonávala som vôľu Živočíšneho rozumu a vytvárala si bariéry na ceste Lásky. Veď Boh sa o mňa stará skrze každého človeka a každú udalosť na mojej životnej ceste. Mojou prácou je — prijímať.

                                                 krok5

 

Podstata je taká istá, ako aj v podobenstve o ľadovom kryštáliku z knihy Аnastasie Novych “Vtáci a kameň”. Vedomie uzatvára každého človeka do škrupiny strachu. Jednotlivo sme ľahšie ovládateľní. Systém vie, že ak budem cítiť a prežívať svoju jednotu so všetkým a všetkými, tak rýchlo pochopím Jediné zrnko Pravdy a budem žiť Duchovným svetom. Vtedy systém Živočíšneho rozumu zostane bez potravy a ľudia budú plne chápať všetko prenikajúce pole Života a Lásky, ktoré nás zjednocuje — prítomnosť ducha Svätého. Veď my nie sme oddelení, sme Jedno, rozliate do rôznych sudov.

“Svätí otcovia hovoria, že človek by mal vo svojom živote získať Nebeské Kráľovstvo, aby cítil, že ho vedie Duch Svätý. Ak si neuvedomí, že Pán ho spasí a Duch svätý ho vedie, tak mu bude po smrti veľmi ťažko”.

 Archimandrita Faddej Vitovnický



Na ceste duchovného oslobodenia prichádza pochopenie, že nerobiť Dobro nemôžete. Že približovaním sa k Bohu vo svojom vnútri, konať pre blaho, vypĺňajúc vôľu Duchovného sveta tu, v materiálnom svete — to je výsledok vnútorných procesov. Vtedy niet podvrhu “toto som ja”, veď tu pôsobí Boh.

Keď čítam, počujem a vidím na vlastné oči príbehy o tom, ako prinášali ľuďom duchovnú radosť proroci, svätí a každý človek, žijúci Dušou podľa Svedomia, moja Duša sa chveje od radosti, vďačnosti za nekonečnosť Božej Lásky. Prichádza pochopenie, že oni všetci slúžili a slúžia vôli Boha. Z pokolenia na pokolenie. Je to nepretržitý proces. Každý človek, nech by šiel akoukoľvek cestou, cíti hlbokú potrebu slúžiť.

V takých chvíľach živo cítim, že toto je moja prirodzenosť — prinášať blaho. Prežívam nevýslovné šťastie — byť časťou jediného poľa Dobra a Lásky.

My všetci slúžime Duchovnej podstate jeden druhého a vytvárame dobré podmienky pre nadchádzajúce pokolenia Duší. A v tom je podstata: neúnavná práca pre duchovné blaho všetkých. Ako pracuje Boh, Svojou Láskou pokrýva naše duchovné potreby, tak aj Duch každého človeka smeruje k duchovnej pomoci ľuďom pre slávu Božiu.

Nie nám Pane, nie nám, ale Tvojmu menu nech je sláva.

Autor: Jana Šantárova

Zdroj: https://allatravesti.com/na_shag_vperedi_menya

 

Líbí se mi 74



O KROK PREDO MNOU - Hodnocení: 5.00 z 5.00 . Počet hlasů: 74
Podobné články:



Komentáře

R 07.08.2018 09:59 Odpověď

Nádherný článok, ďakujem! :)



Zanechat komentář

Myšlenka dne

V životě je mnohem důležitější kvalita prožitých okamžiků, než nesmyslná léta existence.


Kalendář událostí

Zasílání aktuálních informací o nových článcích na stránkách Polahoda a dalších projektech MSH "ALLATRA"