Mám ťažký život, čo tam po rozvoji?! O prioritách, sebaklame a skutočnom prístupe k praktike

V tomto zápise chcem znovu priviesť paralelu medzi bežnou témou a duchovným rozvojom, pretože ako sa mi zdá, tie schémy, ktoré fungujú v obyčajných každodenných situáciách, fungujú aj vo vzťahu k duchovnu. Tento prístup je dostatočne praktickým a jednoduchý spôsobom uvidieť, kde reálne zakopávame a nie to, kde nám naše vedomie hovorí, že vraj zakopávame. Napríklad, stačí jednoducho pozorne sledovať, aké máme v živote trojrozmerné úlohy a ako pristupujeme k ich riešeniu. 

Tentokrát sa podelím o analógiu, ktorú som získala na športových cvičeniach. Hneď sa ohradím, že sa stretávame so šablónou (ani ja som nebola výnimkou), že šport je úskokom Živočíšnej podstaty, mrhanie časom. Hoci v skutočnosti je šport iba nástroj. Naše telo je obyčajným strojom. Ak mu nedávame fyzickú záťaž, tak obyčajne skôr ako nadíde jeho čas, začne sa vyraďovať z činnosti a prinášať problémy, vyžadujúc ešte viac pozornosti Osobnosti. Jednoducho ku všetkému treba pristupovať rozumne...

Tak teda, pred 4 mesiacmi mi prišiel list s odkazom na webinár. Ako obyčajne, nezaregistrovala som sa tam, pretože mi chodili myšlienky, vraj „a načo mi to bude a isto bude dlho trvať“. Ale na nasledujúci deň po webinári prišiel list s odkazom na jeho záznam. Samozrejme, vedomiu prišlo zaujímavé nahliadnuť „hoc len jedným očkom“. Ukázalo sa, že video trvá len 1 hodinu. Hovorilo sa v ňom o prioritách, že jednoducho sa treba poctivo zobrať a určiť si, aké máš v živote priority. Hovorilo sa, že ak sa vám niečo nedarí, tak jednoduchotento cieľ nie je najskôr v danej chvíli pre vás prioritou. Vedúca uvádzala príklad, že sa pred niekoľkými rokmi chcela stať šampiónkou vo fitnes, no a naučiť angličtinu. Prešiel nejaký čas, stala sa šampiónkou, ale angličtinu sa nenaučila. Potom chcela zoskočiť s padákom a ako predtým naučiť sa angličtinu. S padákom zoskočila, ale angličtinu sa aj tak nenaučila. Teda prianie naučiť sa zdá sa existuje, ale nie je prioritou. A ja teda sedím taká... a tu sa zrazu niečo vnútri prepojilo a ďalej som už začala počúvať z pozície duchovného rozvoja. Dokonca som sa rozhodla potom spísať svoje priority, aby som ich videla na papieri. Vedomie sa samozrejme vyjadrilo, že keď sa mi nedarí už dlhú dobu duchovne premeniť sa, je logické, že nemám túto prioritu v živote. Čiže v živote nemám prioritu Života. Dajaká hlúposť z toho vychádza, dokonca aj zo strany logiky. A tu sa v tom okamihu objavilo vnútorné presvedčenie, čo mi pomohlo uvidieť a upevniť sa v tom, že nie, v skutočnosti táto priorita existuje. A tento vnútorný pocit mi pomohol vyviesť túto prioritu na prvé miesto.

Vedúca medzitým rozprávala, že vraj ona cez svoje video cvičenia fitnesu robí všetko, čo môže, ale výsledok a pokrok plne závisia od samotného človeka. Uviedla príklad, že natočila tréningy, ktoré možno robiť kdekoľvek, natočila video motiváciu, urobila video o výžive, ale človek jednoducho vymýšľa výhovorky, napríklad: „Nemám miesto, aby som sa venoval športu. Jednoducho, v byte nie je dosť miesta“. T.j. človek podvedome hľadá prekážky a výhovorky, ale nie cesty riešenia. To je predsa to isté, ako keď napríklad váš ženích prichádza a hovorí: „Máša, milujem Ťa, ale pre Teba niet miesta v mojom živote“. Ako zareagujete? „Čo?! Čo je to za nezmysel? Možno ma skutočne nemiluješ?“ Vtedy som si pomyslela: „To hej, to je presné. Je to nezmysel“... Aj knihy mám, v ktorých sú popísané praktiky, aj mnoho všetkého iného, aj relácie sú... Dokonca aj ten „Lotos“ je možné a nutné robiť všade, veď táto praktika je na celý život.

Po určitom čase, keď som začala zodpovedne pristupovať k osvojeniu si praktiky „Lotosový kvet“ (úplne presne podľa knihy, ako je tam napísané!), doslovne za pár dní po začatí tejto praktiky, keď som na vlastnej skúsenosti uvidela jej jednoduchosť a efektívnosť, pochopila som, že som mala od základu nesprávny prístup k jej vyplneniu. A vtedy som si spomenula na tú frázu z webináru o ženíchovi Máši. A prístup spočíval v tom, „nedávať, ale brať“, ako sa hovorilo v jednej z relácií „Pravda je pre všetkých jedna“. Jednoducho som to tak jasne uvidela, rovno, ako sa to nazýva pochopila, že takto postupujem vo vzťahu k Bohu. Teda: „Hej, mám rada, ale jednoducho zabúdam robiť praktiku Lotosa v každom okamihu môjho života, zabúdam mať rada, jednoducho sa poddávam Živočíšnej podstate“. Ponúka sa otázka, čože je to za láska?! To nie je láska, to je pozícia Čakateľa, pozícia spotrebiteľa, lovca síl Allatu, ale nie milujúceho dieťaťa. Ale veď v prvom diele „Senseia“ je jasne napísané, že Lotos sa pestuje vnútornou silou lásky, skrze moju pozornosť, moju sebaodovzdanosť:

„U jedného môže vyrásť za roky, u iného – za mesiace, u tretieho – za dni a štvrtému bude stačiť iba okamih. Všetko závisí od túžby človeka, od toho, ako sa bude nad sebou usilovať. Treba nielen vypestovať tento kvietok, ale ho aj neustále podporovať silou svojej Lásky, aby nezvädol a nezahynul. Tento neustály pocit pestovania človek udržiava na úrovni podvedomia, alebo presnejšie povedané, na úrovni kontrolovaného vzdialeného vedomia. Čím viac Lásky človek odovzdá tomuto kvietku, čiže v mysli ho hýčka, opatruje, ochraňuje pred okolitým negatívnym pôsobením, tým viac kvietok rastie. Tento kvietok sa vyživuje energiou Lásky, zdôrazňujem, vnútornou energiou Lásky. A čím viac sa človek nachádza v stave Lásky k celému svetu, ku všetkým a všetkému, čo ho obklopuje, tým väčším sa kvietok stáva. Ale ak sa človek začína hnevať – kvietok slabne; padáte do silného hnevu – kvietok vädne, chorľavie. Vtedy je nutné vynaložiť maximálne úsilie na jeho regeneráciu. Je to akoby kontrola.“

 

A vedomie ako prevrátilo praktiku? „Načo si budem predstavovať kvietok. To je vizualizácia, to nie je ono. Budem jednoducho preciťovať“. No, ale je to správne? Správne, no nie veľmi, pretože práve od najbezvýznamnejších vylepšení sa začína schádzanie z priamej cesty do húštiny vedomia. Vo výsledku, len čo sa objavila odozva, tento pocit pestovania, tak dochádzalo k prepínaniu pozornosti z produkovania lásky vnútri seba na túžbu lásku získavať. Prirodzene, časom vzniká to, čo vzniká:  „Oj, opäť nie som na pocitoch. Zase sa mi nedarí“. Pritom vedomia poháňa vrátiť sa, spomenúť si ako bolo. A Osobnosť ide v opratách, túžiac vrátiť, vrátiť to, čo akoby vzali/ušlo, miesto toho, aby sa jednoducho otvorila v láske, sama sa stala zdrojom.

Ideme ďalej... Vedúca webináru uviedla ešte jeden, podľa mňa veľmi dôležitý príklad, odrážajúci prístup mnohých ľudí k duchovnému rozvoju. Je známe, že medzi ženami je dosť populárna téma chudnutia. Mnohé celý život akože chudnú, sedia na diétach a pod., ale výsledkov niet. Vedúca to porovnala s ruskou ľudovou kratochvíľou – „Chudnutie“. Vraj prebieha takto – sedia priateľky na hostine a jedna hovorí:„Oj, Gaľa, kedy my dve schudneme? – a hneď hovorí: Vieš, včera som taký výborný nový recept „Mimózy“ čítala!“ Čiže také večne chudnúce. Ale existuje druhý typ ľudí, ktorí sa rozhodli – urobili a už si kladú nové úlohy. Ako Igor Michajlovič uvádzal príklad v relácii „Pravda je pre všetkých jedna“, že je to ako keď hladný iba zavetril vôňu jedla, ihneď vstal a rozbehol sa. Alebo ako keď v dusnej miestnosti sedel, zacítil svieži vzduch, vstal a vyšiel.

To isté sa deje pri duchovnom rozvoji. Veď prečo vo svete teraz vznikla taká situácia? Pretože namiesto skutočnej práce na sebe prebieha len hra, taká „ľudová kratochvíľa na duchovný rast“. „Och, kedy sa už stanem Anjelom...“ – a po okamihu už rozmýšľaš, že „dal by som si boršč s pampúšikmi“, alebo si začal so známym kohosi posudzovať, alebo sa sťažovať, alebo čosi iné. Čiže ako tie večne „chudnúce“, tak aj tu večne „idúci“, ale stále nijako neprichádzajúci. Vychádza to podobne, ako na tomto obrázku:

Ale veď duchovný rozvoj – to nie je hra... A čo bráni jednoducho priložiť ruku k dielu, reálne popracovať, urobiť a ísť ďalej, rozvíjať sa ďalej, prechádzať novými etapami už ako Duchovná Bytosť? No nič. Len sa prestať motať v bahnisku Živočíšnej podstaty, v jej pochybnostiach a komentároch ohľadom duchovnej skúsenosti Osobnosti, veď sa dá jednoducho, obrazne povedané, zobrať nohy do rúk a vydať sa na Cestu! Stať sa praktikom a nie Čakateľom.

„Skutočné pokánie – to je, keď človek preruší hru na ilúziu a začne žiť naozajstne, podľa zákonov duchovného sveta.“

                                                                                                                                               Z knihy „Ezoosmóza“

Tak teda, prečo som písala o tom webinári. Vec sa má tak, že takéto jednoduché, zrozumiteľné životné príklady pomáhajú po novom uvidieť svoje chyby na duchovnej ceste. U každého človeka existuje kopa takých príkladov, len si ich treba začať všímať a pristupovať k nim s pozície Osobnosti. Dať si záležať na tom, ako a čo robíme cez deň, veď je to najohromnejšie napovedanie na duchovnej ceste.

Autor: Arina Kalinina

Zdroj: https://allatravesti.com/blogs/post/163