Tam som doma,v rodnom kraji, kde zem šíri tichom mier, rozsáhle sady, lúky, rieky, šepkajú – jemne ži svoj sen. Aj jablone starých otcov, majú svoje odkazy. Kvety z lúk a pasienkov, dávam na stôl – do vázy.
Májom každá hora žije, spieva krásne melódie. Počúvajme s obdivom, čo nám šepká každý strom. Hudba lásky začala, prišla jari oslava. Spieva vtáča, každý krík, slovo má máj kúzelník.
Sme stále deti našej Zeme, Poznanie v duši stále drieme. Často bez zjavnej príčiny, Ničíme dielo nádhernej divy. Bráni sa silno,chce téz žiť, Veď je tu pre nás,je náš svit. My žiaľ jej túžby vidín nechceme, Chamtivo z útrob silu berieme.
K nám, matkám, ženám, hovorím, čo krásnu dušu máme. K nám, nežným láskam spanilým, čo šťastie vytvárame. V žiarivých očiach pokoj stelieme, ten duši domov dáva, s úsmevným šarmom vojny vedieme, čo mierom rozvoniava.
Keď sa pozriem do zrkadla zdá sa mi že snívam. Vidím v ňom len starú paniu, teraz tá v ňom býva. Ahoj babka, ako ti je v tomto skvelom tele. Prešiel život medzi prsty, netvár sa strápene.
Celá moja mladosť sa niesla v znamení baraniny, jahňaciny, ovčieho syra a rôznych iných ovčích produktov, a to z jednoduchého dôvodu: v rodine sme mali dvoch ozajstných, kolibôčkou „zasmradených“ bačov.
Čo bolo, bolo. Už to nie je! Nastal nový deň, je brieždenie. Slnko lúčami budí zem, zapáli žitia pochodeň, láskavo hladí naše čelo, hovorí, čo bolo plané uletelo. Úsvit nastáva, to je zmena, ten nám úrodu predostiera.
Mám šťastie, lebo Vianoce bývajú každý rok a to pravidelne od 24.12. (na Adama a Evu) až do 26.12.(ukončenie Vianoc si pamätáme podľa toho, že je Štefánska zábava) . To, že sú Vianoce celkom každý rok sa mi veľmi páči, lebo niekoho mohlo napadnúť, že Vianoce budú iba na prestupný rok v rámci šetrenia , teda každé štyri roky.
To bolo jedno z obľúbených hesiel mojej mamky a tak ako takmer vo všetkých slovenských i neslovenských rodinách začalo začiatkom decembra postupné dôkladné gruntovanie. Boli sme tri dievky, a tak striedajúc sa v službách, pravidelne každú sobotu sme mlátili tkané pokrovce pracháčom, utierali prach na nábytku (teda správne je vírili prach) flanelovými prachovkami, umývali podlahy, no na Vianoce to chcelo niečo naviac. Mamka okrem iných povolaní, ktoré vykonávala bez škôl, bola aj bytová dizajnérka, a tak premiestňovanie nábytku patrilo k jej najväčším vianočným záľubám. Otcovou najdôležitejšou úlohou bolo utekať kdesi za pár korún požičať stroj na šmirgľovanie vŕzgavých parkiet, lebo také parkety sú okrem vyriadenej kúpeľne a toalety najväčšou vizitkou gazdinky!
Kdysi dávno bylo jedno království, které bylo jiné než všechna ostatní. Právě tam začíná náš příběh.
“Na každého Vidžaje se najde Radža.
