DÔVERA ALEBO POCHYBNOSTI? ČIU VÔĽU VYKONÁVAM?

Kto poznal lásku Božiu, ten miluje celý svet
a nikdy nenarieka na svoj osud,
lebo dočasný žiaľ pre Boha
prináša radosť večnú.

Velebný Silván z Athosu

Dávno som si všimol, že počas peších putovaní, alebo "autostopovania" vo mne vznikalo nefalšované pociťovanie života. Objavovalo sa prosto odnikiaľ. Naozaj som žil. A až teraz, skúmajúc to z pozície Znalostí, ktoré sú obsiahnuté v knihách Anastasie Novych, som pochopil, čo sa dialo. V takých chvíľach som sa nestaral o problémy v štúdiách, v práci, doma. Dokonca ani myšlienok som nejak zvlášť nemal. Jediné, čo som mal v hlave – to bolo rozjímanie nad tým, čo sa dialo naokolo, pozorovanie prírody.

Niekedy som z vrecka vytiahol ruženec a drmolil modlitbu "Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou...", samozrejme vedomím, ale v hlave som nemal nič zbytočné. Len slová modlitby, radosť z prebývania na tomto mieste a vnímanie života. Bola cesta, bol cieľ určenia, bola približná trasa, no nemal som žiadny plán, ako ísť. Každý krok bol nový a závisel na tom, čo sa objavilo na ceste. Všetci ľudia boli priatelia, u ktorých bolo možné upresniť trasu. Za každou zákrutou bolo niečo nové, neznáme. Nemal som očakávania nasledujúceho okamihu. Jednoducho som mal radosť zo života a plne som dôveroval osudu, ktorý ma viedol vpred. Teraz môžem povedať, že to bola dôvera Bohu, lebo všetko, čo sa na ceste stalo, stalo sa po Jeho vôli.

Ale po návrate do mesta sa pocit dôvery strácal, akoby ho ani nebolo bývalo. Mal som plnú hlavu trápenia, spojeného s otázkami každodenného zhonu. Neustále ma vytrhávali pochybnosti o správnosti niečoho vykonaného v minulosti. Alebo ma atakovali myšlienky s večnou otázkou: "Oj, ale ako to bude?" Pocit života sa zamieňal za bremeno existencie.

Ale prečo nemožno dôverovať Bohu každý deň? Bez ohľadu na to, kde sa nachádzam? Prečo začínajú s obrovským úsilím hlodať pochybnosti?

 

Pochybnosti

Pochybnosti sú splodené strachom, strachom z budúcnosti. A strach - to je trik Živočíšneho princípu v človeku. Kvôli čomu? Zasiať v ňom svár, podlomiť ho, ale čo je hlavné, vyčerpať ho a nakŕmiť sa jeho pozornosťou. Pochybnosti vznikajú v prvom rade z nedostatku znalostí o obraze sveta.

Nedôvera v seba a pochybnosti vznikajú z neznalosti Pravdy. Neznalosť Pravdy z neochoty pozrieť sa do svojho vnútra, pretože tam je Pravda. Pravda - to je Život alebo Smrť. Strach z Pravdy, vychádzajúci zo Živočíšneho princípu, ju deformuje v snahe oddialiť ju. No ona je nevyhnutná, nech Človek urobí akúkoľvek voľbu. Dokonca ani temnica nezbaví slobody svetlú Dušu a žiadna pozemská moc nespraví slobodným zviera odsúdené na smrť.

Z knihy "AllatRa"

 

 

V prvom rade sa treba pozrieť do svojho vnútra a uvidieť Pravdu. Svoju skutočnú povahu. Zastaviť sa a položiť otázku: "Kto som?" Pozorovať prebiehajúce z pozície pozorovateľa Duchovného princípu. Pozrieť sa, čo mi vnútri bráni prijať to či ono rozhodnutie. A uvidieť, ktorá varianta vychádza z pocitov lásky a je v súlade s pocitom svedomia. Veď čo je to pozícia Pozorovateľa? Byť nielen objektívny k výsledku a vývoju situácie, no aj byť nad ňou.

Často sa stáva, že pochybnosti rodia post-pochybnosti: "Ale bolo by to treba urobiť inak". No už sa to nedá inak urobiť, aj keď sa to občas tak silno chce. V tejto chvíli je dôležité spomenúť si, že každá situácia je lekcia, z ktorej sa čerpá skúsenosť. A zo skúseností je už možné prijať ďalšie rozhodnutie, spraviť nový krok, vychádzajúci z impulzu Duše.

Na ukončenie pochybností je nutné konanie. Akékoľvek konanie. Lebo keď sa už konanie uskutočnilo a existuje výsledok (a je jedno aký – opäť je skúsenosť), potom zmizne palivo pre pochybnosti. Viac niet dôvodu vkladať svoju pozornosť do týchto treníc v hlave na tému "čo bude, ak..." Ale je veľmi dôležité v tomto okamihu prijať výsledok a chladnokrvne ho preskúmať. Prečo chladnokrvne? Pretože to je len skúsenosť, ďalší krok v poznaní seba a sveta. 

 

Treba sa len otvoriť a dôverovať Bohu... Keď obnovuje takú vnútornú komunikáciu s Bohom, prichádza k nemu triezve pochopenie svojej obmedzenosti vo vnímaní života, jeho len čiastočného videnia. Boh je jediný, kto vidí ľudský život v celom objeme. Nastáva pochopenie, že aj najťažšie utrpenie je tou podmienkou, ktorá v skutočnosti pozdvihuje na cestu komunikácie s Bohom, obnovenia stratených duchovných väzieb. Lebo Boh vidí pokušenia človeka a jeho možnosti vnútorných duchovných premien. Preto Boh dáva také podmienky, vďaka ktorým človek získava skúsenosti a pochopenie svojej voľby, možnosť nadviazať s Ním komunikáciu, čo v konečnom dôsledku napomáha splynutiu Osobnosti s Dušou a odchodu do duchovného sveta.

Z knihy "AllatRa"

 

Je to moja vôľa pochybovať?
 
V programe "Ilúzia a cesta. Pravda je pre všetkých jedna." Igor Michajlovič povedal, že"podľa Vôle Boha sa celý svet prejavuje a mizne, ostatné je dielo ľudí. Tvoja voľba!"

Hĺbka tejto frázy mi došla iba časom. Veď ako je známe, človek nemá vlastnú vôľu, ale iba vykonáva buď Božskú vôľu, alebo vôľu Živočíšneho rozumu. Presnejšie povedané, my volíme, koho vôľu v danom momente budeme vykonávať. A ďalej sa spúšťa mechanizmus programu, ktorý sa potom prejavuje v tomto svete. Buď program Boha, alebo program Živočíšneho princípu. Posledne menovaný sa prejavuje najmä cez svoje piliere: deštrukcia, prežitie, rozmnožovanie, dominancia. Božská vôľa - skrze Lásku a tvorivosť.

Pred človekom najčastejšie nestojí priama otázka, čiu vôľu chce vykonávať. Jednoducho sa mu ponúka VENOVAŤ POZORNOSŤ lákavým obrázkom (no, alebo tento, či druhý, nie, nie, aha, tu, tretí, krajší), alebo zostať naďalej v harmónii so sebou.
Dozvedieť sa, čiu vôľu vykonávam v tomto momente, pomáha obyčajný pohľad dovnútra. Som kľudný? Mám strach, pochybnosti, alebo som v láske a pokoji?

Velebný Silván z Athosu píše nasledovné:  

Ako sa dozvedieť, či žiješ podľa Božej vôle? Tu sú príznaky: ak žiališ za akoukoľvek vecou, to znamená, že si sa naplno neodovzdal Božej vôli. Ten, kto žije podľa Božej vôle, ten sa o nič nestará. A keď potrebuje nejakú vec, tak on vec aj seba odovzdá Bohu; a ak nedostane potrebnú vec, aj tak zostáva kľudný, ako keby ju mal. Duša, ktorá sa odovzdala Božej vôli, sa ničoho nebojí: ani búrky, ani lúpežníkov, ničoho. No nech sa stane čokoľvek, ona hovorí: "tak Boh chce". Ak je chorý, rozmýšľa: to značí, že potrebujem chorobu, ináč by mi ju Boh nedal. A tak sa udržiava mier v duši i v tele.

 

Dôvera
 

Ten, kto plní vôľu Pánovu je so všetkým spokojný, hoci je aj biedny a možno chorý a trpiaci, pretože ho rozveseľuje Božia milosť. Ale kto je nespokojný so svojím osudom, reptá na chorobu či na toho, kto ho urazil, ten nech vie, že sa nachádza v pyšnom duchu, ktorý ho zbavil vďačnosti Božej.

Velebný Silván z Athosu

 

Zdôveriť sa – zveriť seba. Ak sa trochu hlbšie pozrieme na slovo dôvera, tak môžeme uvidieť nasledovné: do + viera. Teda to, čo prichádza ešte do viery a označuje jej prvý stupeň.  Dôvera – to je zverenie seba, svojho ďalšieho osudu. No to neznamená zbavenie sa zodpovednosti za svoje myšlienky, činy a postupy. Človek je zodpovedný za to, čo si vyberá, čiu vôľu uskutočňuje.

Veľkým blahom je - odovzdať sa do vôle Božej. V duši je vtedy iba Pán a niet inej myšlienky a ona sa s čistou mysľou modlí k Bohu. Keď sa duša úplne odovzdala do vôle Božej, vtedy ju Sám Pán začína viesť a duša sa učí priamo od Boha... Pyšný nechce žiť podľa Božej vôle - on rád riadi seba sám a nerozumie tomu, že človek nemá dosť rozumu, aby sa bez Boha riadil sám."

Velebný Silván z Athosu

 

Zverenie sa Bohu znamená otvorenie sa Mu. Človek zabúda na seba, prestáva obracať pozornosť na svoje prchavé želania a celú svoju pozornosť dáva vnútornému svetu, svojej duši. Vtedy všetky jeho skutky a postupy vychádzajú z vnútornej túžby po zjednotení s Bohom. Človek sa stáva vodičom vôle Stvoriteľa.
 
Ak to zhrnieme, tak môžeme vyčleniť niektoré postupy na prekonanie pochybností:

• Odpoveď na otázku: "Čiu vôľu teraz prevádzam?"
• Pohľad z pozície Pozorovateľa Duchovného princípu.
• Prijatie rozhodnutia, prameniaceho z vnútorných pocitov a Svedomia.
• Prijatie výsledku, pretože všetko je dané pre získanie skúseností.
• Uvedomenie si, že úplný obraz situácie je viditeľný iba Stvoriteľovi.
• Dôvera Bohu.

Proti pochybnostiam a nedôvere pomáha modlitba. Často práve ona je pritom najdôležitejšou podporou tomuto odolávaniu. Odhaľuje hlboké pocity a odstraňuje všetko nepotrebné, všetky pochybnosti v hlave, stáva sa jedinou myšlienkou. Tou jedinou vnútornou myšlienkou, ktorá sa stáva silnou oporou na ceste človeka.

Otče môj Pravý,
Na Teba Jediného sa nádejám,
A úpenlivo Ťa prosím, Pane,
Len o spásu duše svojej.
Buď vôľa Tvoja Svätá
Posilnením mojím na ceste tejto,
Lebo život bez Teba je okamih prázdny
A len v službe Tebe je život Večný.
Amen.

Modlitba za spásu Duše.

Na záver uvediem úryvok z knihy Anastasie Novych "Vtáci a kameň":

Mnohí pristupujú k tejto vnútornej modlitbe buď zo strachu pred "mukami pekelnými", alebo kvôli osobnému prospechu v budúcnosti. Hoci tí svätí muži, ktorých táto modlitba naozaj priviedla k objaveniu vlastného vnútorného chrámu duše, písali s varovaním, že "strach z múk pekelných je cesta otroka a túžba odmeny v Kráľovstve, - pri týchto slovách Sensei pozrel na Maxa akýmsi neobyčajným, prenikavým pohľadom, Maxovi dokonca mráz prebehol po chrbte, - je cesta žoldniera. Ale Boh chce, aby ste k Nemu išli cestou synovskou, čiže z lásky a horlivosti k Nemu sa chovali čestne a vychutnávali by si spasiteľné spojenie s Ním v duši aj srdci. Boha možno pochopiť len pomocou vnútornej, čistej Lásky.

 

Ale veď komu, ak nie nášmu Otcovi a Jeho Láske môžeme úplne dôverovať?

Autor: Jurij Valov

Zdroj:  http://allatravesti.com/doverie_ili_somneniya_chyu_volyu_ya_provozhu