AUTORITY AKO KAMEŇ ÚRAZU NA DUCHOVNEJ CESTE

Uvedomujúc si to, alebo nie, no v živote neustále narážame na autority. Kto je to autorita? Aké ponímanie vyjadruje toto slovo, ako ho chápu iní a ako ho mne osobne interpretuje vedomie, podávajúc ho v krásnom obale?

Pri vnútornej práci a pozorovaní seba som si všimla, že prítomnosť a vplyv autorít na môj život sú dosť povážlivé a zároveň nie tak viditeľné, ako som si to predstavovala. Poviem viac, ani som o tom nerozmýšľala, pokiaľ som si pri pozorovaní seba nevšimla, ako odlišne reagujem a správam sa v rozličných situáciách s rôznymi ľuďmi. Pričom zámeny a povyšovanie niekoho, alebo seba na autoritu prebiehajú rýchlo a nebadane, niekedy ani sám nezbadáš, komu si udelil status autority.

Takto sa interpretuje v rôznych zdrojoch význam slova "autorita":

• Autorita (nem. Autorität, lat. auctoritas – moc, vplyv) – všeobecne uznávaný význam, vplyv; ten, kto sa teší všeobecnému uznaniu, vplyvu. – Nový slovník cudzích slov. - podľa  EdwART, 2009 (Новый словарь иностранных слов.- by EdwART, 2009).
• Autorita (fr.autorité, z latinského auctoritas. - moc). 1) mienka znalého človeka, prijímaná na slovo. 2) česť, moc a zvláštny vplyv, ktorému sa tešia sila, múdrosť, poznanie, cnosť. – Slovník cudzích slov, zahrnutých do ruského jazyka. – Čudinov A.N., 1910 (Словарь иностранных слов, вошедших в состав русского языка. — Чудинов А.Н., 1910).
• Autorita – taká kvalita človeka, keď si ho veľmi vážia ľudia v okolí za jeho činy, vedomosti, životné skúsenosti atď. Autoritou nazývajú človeka, ktorý sa teší úcte a uznaniu iných ľudí a má na nich vplyv. – Výkladový slovník ruského jazyka Dmitrijeva. D. V. Dmitrijev. 2003 (Толковый словарь русского языка Дмитриева. Д. В. Дмитриев. 2003).
• Authorita (lat.) - v širšom zmysle: význam a na význame založená, alebo s ním spojená moc; v užšom zmysle: duchovný vplyv, vyvolávajúci úctu, spôsobený ovládaním dokonalej a uznávanej moci, alebo významnejšou a uznávanou múdrosťou, poznaním a cnosťou. Rimania nazývali uznávanú moc v ich mestách auctoritas. Vo vede sa autoritami nazývajú ľudia, ktorých sláva vo svojom obore je tak silná, že slúži ako záruka pravdy a nemennosti nimi vyjadrených názorov. Preto sa tiež hovorí o viere v autority, ktorá býva práve založená na našej dôvere k mienke, alebo znalostiam druhej osoby. – Encyklopédia Brockhausa a Efrona. – S.-Pb.: Brockhaus-Efron. 1890 – 1907 (Энциклопедия Брокгауза и Ефрона. — С.-Пб.: Брокгауз-Ефрон. 1890—1907).

 

Pridelenie niekomu statusu autority – to je dobrovoľné podriadenie sa cudziemu názoru. Priznanie autority sebe samému – to je tajná túžba po moci.

 

Ako sa v našich životoch objavujú autority a aký to môže mať následok pre človeka, ktorý si vybral duchovnú cestu?   

 

Pravdepodobne každý v živote stretáva ľudí, od ktorých sa dá mnohému naučiť, ktorí nadchýnajú, vedia viac, sú starší, skúsenejší, ktorí sa majú o čo podeliť a poskytnúť príklad, ktorých si vážiš. Chvalabohu, na mojej životnej ceste je mnoho ľudí, ktorí sa delia o skutočné znalosti, dávajú príklad, pomáhajú, naznačujú, inšpirujú, učia ma milovať. Sú to ľudia-príklady, vedúci, starší, jednoducho zasluhujúci si uznanie – idúci vpredu, ľudia od Boha, Poznajúci cestu. 

Ale ponárajúc sa hlbšie a pozerajúc pravde do očí, každý človek môže byť mojím priateľom, učiteľom, príkladom. V skutočnej Láske niet rozdelení. Láska buď je, alebo jej niet. Rozhodne je účasť takých Ľudí - príkladov v mojom živote ohromná, to, čo som od nich načerpala a čo ešte načerpám, mi pomáha rozvíjať seba ako Osobnosť, Duchovnú bytosť. Tento kontakt mi akoby pripomína a pomáha pochopiť: "Kto som?", "Prečo som tu?". Títo ľudia mi naznačujú cestu, smer, možné zámeny, zdieľajú nástroje na dosiahnutie skutočnej vnútornej duchovnej slobody, lásky, šťastia, poznania Duchovného sveta, sveta Boha... Za čo som Vďačná Bohu a každému Jeho Sprievodcovi.
Ale z neúplného chápania svojej pravej podstaty a toho, ako pracuje vedomie, vyplýva zámena podávaná v krásnej omáčke, ktorá je údajne pobádaná dobrými úmyslami, ale v skutočnosti nie je ničím iným, ako nenápadne prekrútenou a zakrytou Pravdou – teda  odôvodnenou lžou.

1. Autorita -  je ten, ktorému sa podriaďujú, boja sa ho, napodobňujú ho, klaňajú sa mu.
2. Imám (idúci vpredu) - je ten, od ktorého počúvajú Znalosti, ctia si ho a milujú, u koho sa učia.

Vo "Veľkej Kasíde" súfijského básnika Ibn al-Fárida sú tieto slová:

 

Nečakajúc odmien a nebojac sa ohňa,
Ísť za mnou a milovať ma!

Autorita – to je hierarchia hmoty, vlastnosť vedomia. Idúci vpredu – to je duchovný človek, človek od Boha, poznajúci cestu. Znovu uvediem niekoľko slov z "Veľkej Kasídy":

 

Nie som sprievodca tvoj, som cesta a dvere.
Vojdi do môjho ducha a vonkajšiemu never!
Ja som –poznanie vaše, váš štít bezpečný,
Som vám oddaný a každému otvorený.

 

Aké sú príčiny vytvorenia autority, čo je koreňom zámeny?

Tu z neznalosti a nechápania seba, z nedôvery vnútornému, dochádza k zámene pocitov: úcta a vďačnosť k tým ľuďom, ktorí Vedia, sa prekrúca na napodobňovanie, prekladanie zodpovednosti, stratu seba samého. Stráca sa pocit slobodnej uvedomelej voľby. V dôsledku toho, kvôli pýche a lenivosti v duchovnej práci, vzniká slepá viera (ale nie reálna práca na sebe), želanie zbaviť sa zodpovednosti za svoju voľbu vonkajšej opory, za svoj názor, objavuje sa nedôvera k Bohu a absencia vnútornej opory.

• Hodnotenie: Vnútorných a vonkajších vlastností duchovného človeka.
• Porovnanie: Duchovného a materiálneho, seba s niekým.
• Pochybovanie: Neznalosť, nedôvera Bohu, strata alebo neprítomnosť vnútornej opory.

Formovanie autority sa začína pri prenose pozornosti Osobnosti na procesy vedomia, na vonkajšie. Spojenie s Dušou slabne, strácajú sa Hlboké pocity a zároveň dochádza k zapojeniu činnosti vedomia, ktoré o duchovnom nevie. Počúvajúc vedomie, často sa s ním asociujeme, zapájame sa do procesu jeho činnosti.

 

Pozorovateľ nikdy nebude oddelený od pozorovaného, lebo pozorované bude vnímať cez svoje skúsenosti, teda bude pozorovať aspekty samého seba.

Z knihy "AllatRa"

 

Príčinou prenosu pozornosti na vonkajšie je neochota poznávať Boha, prebývajúc s Ním v dialógu. V človeku začínajú dominovať:

• Pýcha a strach. Zo strachu o prežitie, alebo tajnej túžby po moci, začína človek prisluhovať, robiť po vôli, prejavovať faloš s jediným cieľom: mať patróna, tzv. "strechu", byť pod ochranou, dominovať, sledujúc inštinkty prežitia.
  • Závisť. V rozdelení, porovnávaní a strachu zo straty silnej pozície. Ospravedlnenie lenivosti, túžba dostávať, konzumovať, ale nepracovať.
  • Dominancia. Vyvyšovanie sa. Prejavy chvastúnstva, aby ukázal dominantné postavenie.
  • Túžba žiť, prežiť. Prirovnávajúc sa k vedomiu, pozorujeme a plníme jeho ciele a úsilia. Ale ono chce iba existovať, no môže to robiť len na úkor pozornosti Osobnosti.

Všetko to začína obyčajnou nedôverou k Bohu, pochybnosťami a stratou vnútornej opory. Stratou záujmu k nekonečnému poznaniu Duchovného sveta a neochotou nazrieť dovnútra.

 

"Nedôvera v seba a pochybnosti vznikajú z neznalosti Pravdy. Neznalosť Pravdy z neochoty pozrieť sa do svojho vnútra, pretože tam je Pravda. Pravda - to je Život alebo Smrť. Strach z Pravdy, vychádzajúci zo Živočíšneho princípu, ju deformuje v snahe oddialiť ju. No ona je nevyhnutná, nech Človek urobí akúkoľvek voľbu. Dokonca ani temnica nezbaví slobody svetlú Dušu a žiadna pozemská moc nespraví slobodným zviera odsúdené na smrť."

Z knihy "AllatRa"

 

Zámena dialógu s Večnosťou a Láskou za chvíľkové vzplanutie.

Vedomie hodnotí a porovnáva kto je silnejší, pretože jeho cieľom je prežitie, spotreba a nadvláda - úplné upútanie pozornosti Osobnosti. A berie si ak nie silou, tak prefíkanosťou a manipuláciami. Je mu to jedno.

Toto sa deje v dôsledku prepnutia pozornosti na vonkajší svet, na prácu vedomia, ktoré ponúka "oživiť" rôzne obrázky, na úkor pozornosti. Napríklad navrhuje hodnotiť seba, niekoho, pocity, okomentovať, tlačiac na pýchu: "Hľa, aký chlapík, pozri aké...",vo všeobecnosti počúvať a hovoriť, ale nie Žiť pocitmi.

Pri strate vnútornej opory sa začína hľadanie, ale tým, že je pozornosť Osobnosti vtiahnutá do hry vedomia, tak je presmerované na hľadanie vo vonkajšom, na ciele, ktoré reálne sleduje Živočíšny princíp. No Osobnosť, plne vtiahnutá do procesu, sa s ním asociuje a pritom dovoľuje vedomiu komentovať pocity, prejavovať ich vo vonkajších formách.

Vedomie začína formovať obraz autority. Napríklad sa vystatuje: "Pozrite, ja cítim, takže ma možno počúvať." Alebo sa dotýka pýchy, operujúc frázami človeka, ktorého si okolie váži. Je to manipulácia, túžba presvedčiť, ukázať, že mám pravdu a vytvoriť si silnú pozíciu, urobiť zo seba autoritu. Všetko s cieľom uspokojiť svoje ego, ale nie reálne zostávať v nepretržitom dialógu s Bohom.

Pri vyzdvihnutí niekoho do pozície autority sa objavuje prianie obskakovať ho, splniť jeho očakávania, polichotiť mu, čo vychádza ako spotrebiteľský formát – budem ťa obskakovať a ty ma budeš zastrešovať.

Večnosť, Život, Láska sa utrácajú na prázdnu hodnotu, na okamžitý, mŕtvy obraz. Najnepríjemnejšie je to, že ja, ako Osobnosť, som dovolila svojmu vedomiu zmocniť sa a využiť ju pre svoje egoistické záujmy tej sily, ktorá mi bola daná pre spojenie sa so svojou Dušou.

Dovolila som nástroju na poznávanie materiálneho sveta komentovať a využívať spojenie s Bohom, ako s niečím všedným, dovolila som urážať a ponižovať v sebe to najsvätejšie. To je zrada lásky k Bohu, skutočnej slobody, šťastia prebývania v Božej Láske pre momentálne povznesenie ega. To je poníženie lásky k Bohu vo mne mojím vedomím. Toto pochopenie akoby ma priviedlo k vytriezveniu - pochopenie toho, že vedomie musí poznať svoje miesto – musí pracovať pre mňa, slúžiť mne, nie ja jemu.

Zámena sa skrýva v neistej voľbe životnej pozície, v chýbaní záujmu a úprimnej snahy o Boha, v neznalosti Pravdy, v absencii pevnej vnútornej opory.

Duchovné nástroje treba používať pre sebarozvoj, usilovanie o najvyššie. Takže Znalosti v spoločnosti sú, chýba iba prepnutie dominanty z pozície Živočíšneho princípu na princíp Duchovný. Chýba dôsledná každodenná voľba, samostatná práca na sebe. Veď pokiaľ sa človeku samému nezachce zmeniť sa (osobne kvôli sebe, ale nie pre chvastanie sa pred ľuďmi), nezíska praktické skúsenosti z práce na sebe, z kontroly nad svojimi myšlienkami a túžbami, bude sa zapletať ako v lepkavej pavučine v množstve skreslených teórií a praktík znetvorených k nepoznaniu.

Keď človek príde do styku s pravými duchovnými Znalosťami, objavuje pre seba ich jednoduchosť, hĺbku a prirodzenosť. Ale ako je známe, teória je bez praxe mŕtva. Nestačí len niečo vedieť, je potrebné tiež vedieť používať tieto znalosti v praxi. Duchovná práca na sebe je mnohostranná každý deň. Predpokladá nielen prácu za pomoci duchovných nástrojov, ale aj dosiahnutie čistoty myšlienok, činov a skutkov, hodných mena Človek.

Z knihy "AllatRa"

 

Vytvorenie autorít – to nie je život, to nie je sloboda, láska, to je otroctvo, je to krehká opora na vonkajšie. Myslím si, že Človek idúci po Duchovnej ceste nepotrebuje vytvárať zo seba, alebo blížneho autority, niekoho ponižovať a komusi prideľovať význam, pretože sme všetci jedno.

Jednoducho treba Milovať všetkých a každého a Ďakovať im, každú sekundu potvrdzovať svoju lásku Bohu. Lebo kto je v Láske, ten je v Bohu a Boh je v ňom, pretože Boh je Láska. Ak je Boh na prvom mieste, tak všetko ostatné je na svojom mieste.

Čo mi pomáha zbavovať sa túžby zavesiť na seba etiketu autority? Úplne prvé je - byť k sebe úprimný, chápať svoju skutočnú povahu, vedieť kto som v skutočnosti, uvedomovať si aké sú moje ozajstné, úprimné úmysly, nespúšťať zo zretele hlavný cieľ.

Toto je neúnavná práca na sebe každú sekundu, poznanie a žitie hlbokými pocitmi. Je to vykorenenie svojich slabín, nedostatkov a prekračovanie seba, svojho ega. Sama nehodnotiť, neporovnávať, nebyť pyšná. Kontrolovať myšlienky, nepúšťať na prah svojho vedomia zlé myšlienky, úmysly. Plne sa oddať vnútornému svetlu - kde je Svetlo, tam niet tmy. Pestovanie a poznanie v sebe čistej Lásky, Vďačnosti, Úcty k Bohu a ku každému Človeku. Milovať a byť Láskou...
 
Autor: Alena Romanjuk

 

Zdroj:  http://allatravesti.com/avtoritety_kak_kamen_pretknoveniya_na_duhovnom_puti