Například: Dobré zprávy
Odhalenie ilúzií okolitého sveta. MOJA VOĽBA - VEČNOSŤ!

Jeseň... ráno... Sedím pri šálke kávy a pozerám sa z okna... Slnečný lúč sa dotkol kvietku chryzantémy, mäkko a nežne, akoby ho objal, obalil Láskou a jej okvetné lístky sa v reakcii na toto objatie tichučko začínajú otvárať... V tomto okamihu ku mne prichádza vnútorné hlboké pochopenie: táto kvetinka umiera, maximálne mesiac a viac jej už na tomto svete nebude. Každé zrnko, ktoré práve prerazilo svoj obal, sa nerodí, ako nás to učili chápať, ale robí krok v ústrety smrti. Presne rovnako sa aj moje telo od narodenia pohybuje smerom k smrti.

Z tohto vnútorného pochopenia v mojom vnútri nezazvučal strach, pochybnosti, ale Óda Radosti! Toto vnútorné chápanie, že všetko v hmotnom svete je smrteľné, mi prinieslo úľavu a čo je najdôležitejšie – dodalo síl a potrebu poznať Večnosť.

Nemám dosť slov pre vyjadrenie pocitov, ktoré ma napĺňali v okamihu tohto pochopenia. Zakúsila  som hlbokú Vďačnosť Bohu za to, že mi pomohol na to prísť...

Bol to len prvý krok ...

Na cvičení v skupine sme rozoberali tému "Ilúzie rozumu". Slová známe každému, ale cítila som, že sa za nimi  skrývalo niečo veľmi dôležité. Od tej chvíle sa začalo hľadanie. Spočiatku som si chcela vyjasniť pojmy.

Čo je to Ilúzia?

Ilúzia - skreslené vnímanie reality, založené na klame zmyslov. To, čo existuje len v predstave (Efremova T.F. Nový slovník ruského jazyka. Výkladovo-slovotvorný).

Rozum – schopnosť myslieť, ležiaca v základe vedomej činnosti. Vedomie, úsudok (Efremova T.F. Nový slovník ruského jazyka. Výkladovo-slovotvorný).

Čo z toho vychádza? Že môj rozum, prebývajúci v ilúzii, ma podvádza a skresľuje vnímanie skutočnosti. Spôsobilosť rozumu – to je, dá sa povedať, jeho potenciál a ak sa tento potenciál počas života nerozvíjal, tak jeho schopnosti sa zužujú a iluzórnosť sa stáva skutočnosťou, čiže realitou.

Rigden:

Všimni si, že Pozorovateľ nebude nikdy oddelený od pozorovaného, pretože pozorované bude vnímať cez svoje skúsenosti, v podstate bude pozorovať aspekty samého seba. Uvažujúc o svete bude človek v skutočnosti vyjadrovať názor len svojej interpretácie sveta, založenej na obraze jeho myslenia a prežitej skúsenosti, no nie o plnohodnotnom obraze reality, ktorý je možné postihnúť len z hľadiska vyšších dimenzií.

 
                                                                                                                                                    Z knihy Anastasie Novych "AllatRa"

Rozum vníma svet okolo mňa pomocou šiestich zmyslových orgánov:
- Očí (zrak);
- Uší (sluch);
- Jazyka (chuť);
- Nosa (čuch, zápach);
- Kože (hmat, pociťovanie bolesti, teploty);
- Vestibulárneho aparátu (zmysel pre rovnováhu a polohu v priestore, zrýchlenie, vnímanie hmotnosti).


Rozhodla som sa zistiť, akú ilúziu vytvárajú tieto zmyslové orgány v mojom živote.
Tak teda, zraková ilúzia.
 
Zraková ilúzia

Zraková ilúzia – nezodpovedanie skutočnosti mnou videného javu, alebo predmetu kvôli zvláštnostiam v stavbe oka.
Záujem sa len stupňuje. A ako vidí oko?

Na to, aby človek uvidel objekt, je potrebné svetlo. Pri absencii svetla bude všetko čierne. Prúdy svetla prechádzajú optickým systémom oka, zahrnujúcim rohovku, šošovku, tekutinu prednej komory medzi rohovkou a šošovkou a sklovec. Po dosiahnutí vnútornej vrstvy oka – sietnice, pretkanej zakončeniami zrakového nervu, ich svetlo dráždi a v dôsledku toho vznikajú elektrické impulzy. Tieto impulzy sa nervovými vláknami, ako káblovým kanálom, prenášajú do mozgu a u človeka sa formuje zrakový vnem, inými slovami, vidí objekt.  

Johannes Kepler dokázal, že obraz predmetu, ktorý vzniká na očnej sietnici, je prevrátený. Tak ako a prečo vidíme veci práve také, aké sú?
Vec sa má tak, že proces videnia sa nepretržite koriguje v mozgu, ktorý získava informáciu nielen cez oči, ale aj cez iné zmyslové orgány. Svojho času anglický básnik William Blake veľmi správne poznamenal:

Prostredníctvom oka, ale nie okom

Pozerať na svet dokáže rozum                                            

Avšak náš mozog nie je vždy schopný vysporiadať sa s analýzou obrazu, ktorý je vytvorený na sietnici. V takých prípadoch vznikajú zrakové ilúzie – pozorovaný objekt sa mu nejaví takým, aký je v skutočnosti.  

Po prezretí niekoľkých príkladov takých ilúzií som pochopila nasledujúce - že raz uvidený a zapamätaný iluzórny nesprávny obraz mozog odosiela do „pamäťového skladu“. Pretože celý tento svet vnímame cez obrazy, tak každú novú udalosť mozog porovnáva so „zásobami“ svojich skladov a vystavuje potvrdenia, že to je realita.  

Takým spôsobom ja svojmu zraku nemôžem verne dôverovať, pretože koľko je cez neho uložených rôznych podôb šablón a obrazov za celú dobu môjho doteraz neuvedomelého života, myslím, nie je možné spočítať.  A väčšinou ani nie je dôvod, pretože prišlo pochopenie iného.

Ilúzia sluchu

Túto ilúziu by som chcela rozobrať na vlastnom príklade. V rozhovore s manželom som mu začala vznášať akési nároky: „Zle sa ku mne správaš, povedal si toto a tamto“. On namietol, že nič také nehovoril. A tu sa môj rozum naježil a vytiahol kontrolný argument: „Cítim to tak!“ Ale veď predtým som išla za tým a vnímala to ako skutočnosť, urážala som sa a urážala – no pomocou tejto ilúzie ma môj rozum uvádzal do omylu a ja, počúvajúc ho, som ničila vzťahy s blízkymi a drahými ľuďmi. 

Tu je ešte zaujímavá príhoda, ktorú vo svojej „Psychológii“ opísal americký vedec William James:


Neskoro v noci som čítal, naraz sa v hornej časti domu ozval strašný hluk, ustal a potom sa po minúte obnovil. Vyšiel som do haly, aby som sa započúval, no hluk sa neopakoval. Len čo som sa vrátil k sebe do izby a sadol si ku knihe, znova sa zdvihol znepokojujúci, silný hluk, presne ako tesne pred búrkou, alebo povodňou. Prichádzal zo všetkých strán. Krajne znepokojený som zas vyšiel do haly  a hluk znova ustal. Keď som sa druhýkrát vrátil k sebe, zrazu som zistil, že hluk produkoval svojím chrápaním malý psík, škótsky jazvečík, spiaci na dlážke.  

Tu je hodné pozornosti, že keď som raz odhalil pravú príčinu hluku, nemohol som už, napriek všetkým snahám, obnoviť predošlú ilúziu.
 
Treba ešte vziať do úvahy, že človek počuje v rozmedzí od 20 Hz do 18 kHz, ale veď v súčasnosti sú vedcami objavené aj ďalšie rozsahy.
Všetko, čo je za hranicami môjho rozsahu počutia (infrazvuk a ultrazvuk), ja nevnímam a teda to nepočujem. Ale veď to existuje!

Prekvapujúce bolo dozvedieť sa, že napríklad slony sú schopné počuť infrazvuk, ktorý sa šíri v atmosfére oveľa ďalej, ako obyčajný zvuk a to im pomáha nájsť sa navzájom na veľké vzdialenosti. Najviac zo všetkého ma prekvapili delfíny a netopiere – oni počujú ultrazvuk. Však pre nich je hlavným nástrojom orientácie v priestore, v ich životnom prostredí. Pomocou neho ich mozog vytvára obraz okolitého sveta, vhodný pre ich život. A oni sú k tomuto dokonale prispôsobené. A opäť záver, že dôverovať svojmu sluchu s jeho ilúziami tiež nemôžem.  



Rovnaký obrázok som odhalila aj s ostatnými zmyslami.
 
Sociálne ilúzie

Potom som pochopila, že k rovnakým omylom a skresleniam ma vedú aj sociálne ilúzie.
Napríklad názor, že určité umelecké dielo je majstrovským dielom, nemôže byť ničím iným, ako vnútenou ilúziou, ktorá zhromažďuje celé fronty ľudí, túžiacich ho uvidieť. A ilúzia, existujúca v dnešnom svete, že chudé dievča je vzorom krásy – je tiež vnútená, pretože každá epocha mala svoje  štandardy krásy, ktoré sa výrazne líšili od súčasných. Tento vnútený stereotyp núti veľké množstvo ľudí zostávať v tejto ilúzii a trpieť komplexom menejcennosti.

Na vytváraní ilúzií, ktoré sú prítomné v našom živote, pracuje mnohopočetný personál profesionálnych špecialistov  - politických technológov, marketológov, historikov, filozofov atď. Veď práve nimi sú rozpracovávané mýty, vypúšťa sa dezinformácia (o generálnej oprave vášho domu, o pustení teplej, či studenej vody k presnému termínu), určujú sa neadekvátne „vedecké“ koncepcie (o efektivite toho, či iného liekového preparátu, biologických prísad), zdokonaľujú sa rôzne technológie riadenia a veľa iného.

Ešte som odhalila významnú ilúziu, ktorá bola nanútená ezoterickými školami. Ilúzia, že ja som - Duša.  A keď nebudem môcť, alebo nestihnem niečo urobiť teraz počas tohto života, tak prídem ešte raz a všetko vyriešim.  Až teraz, vďaka súčasnej spisovateľke Anastasii Novych, ktorá prostredníctvom kníh priniesla do sveta nachádzajúceho sa na hrane Pôvodné Znalosti, Pravdu, som získala skutočné Znalosti o Duši. Jej knihy sú Večným volaním Duchovného sveta, spasiteľská pomocná ruka od Boha na križovatke časov. Začala som študovať a poznávať túto náuku a pochopila som, že šancu spasiť svoju Dušu  mám iba JEDNU a že mi je daná len v TOMTO ŽIVOTE.   

Tieto znalosti ma priviedli aj k vnútornému, hlbokému, celostnému pochopeniu, že všetko v tomto hmotnom svete – je SMRTEĽNÉ a len čo sa narodilo, už aj umiera. A keď som začala hlboko a detailne skúmať tému ilúzie rozumu, tak som pochopila, že okolitý svet nie je skutočný, JE NAOZAJ ILUZÓRNY.  
 
Tak akýže je v skutočnosti viditeľný vonkajší svet?

Tu vo vnútri zaznela jasná otázka – aký pravý je viditeľný vonkajší svet?

 

A čo predstavuje tá selektívna informácia z okolitého sveta, ktorej väčšia časť prichádza cez zrak? To, čo vidíme v súlade s tou istou kvantovou fyzikou – to je ilúzia, zrodená geometriou daného priestoru. V obvyklom stave vedomia vnímame svet nie z pozície odstupu kozmického, či iného Pozorovateľa, ale z pozície Pozorovateľa, ktorý je ponorený v tomto trojrozmernom priestore, nachádza sa v určitých súradniciach, v daný časový okamih. Preto aj svet budeme vnímať jednostranne, len z tohto bodu a tu sa bez skreslenia nezaobídeme. Dokonca aj svoje telo vidíme ako trojrozmerný obraz, ktorý vníma náš mozog, naladený na pre nás bežný každodenný stav vedomia.

Ak zmeníme stav vedomia a pozrieme sa napríklad na naše fyzické telo v stave meditácie, uvidíme auru a jej príslušné obaly, čiže našu úplne inú konštrukciu. Vykonávajúc zložitejšie meditácie, spojené s pozorovaním z vyšších dimenzií, môžeme uvidieť svoju ešte rozsiahlejšiu, celistvú konštrukciu, vrátane častí nachádzajúcich sa v iných dimenziách. Toto všetko zodpovedajúco rozšíri našu predstavu o energetickej stavbe človeka.  

Okrem toho je potrebné vziať do úvahy, že mozog je umiestnený v lebečnej schránke, teda je úplne izolovaný od vonkajšieho prostredia. Nemá žiadny priamy kontakt so svetlom okolitého fyzického priestoru. Svetlo, ktoré vstupuje do očí, sa jednoducho premieňa na elektrický signál. A práve tento signál mozog analyzuje a dešifruje, obrazne povedané, vo svojej „temnote“. Inými slovami, náš mozog nevidí "skutočný obraz" (presnejšie ilúziu geometrie daného priestoru), ale iba premenený signál zvonku - "elektrickú kópiu" obrazu, viditeľnú v obmedzenom rozsahu vnímania.
                                                                                                     

                                                                                                                                                   Z knihy Anastasie Novych "AllatRa"

Pre hlbšie porozumenie budem zdieľať ešte jednu analógiu. Svet – to je miestnosť. Dvere sú zamknuté na kľúč a existuje len jedna možnosť nahliadnuť do miestnosti – cez úzky pás pod jej dverami. A čo takto môžem uvidieť?
Podlahu, koberec, topánky prítomných ľudí, spodnú časť nábytku a možno ešte niekoľko detailov. Ale  čo môžem v takomto prípade povedať o miestnosti celkovo? Veď všetko ostatné – vnútorné zariadenie, ľudia, zvieratá, rastliny, zostalo skryté pred mojím vonkajším pohľadom. O tejto obrovskej  časti priestoru môžem len vytvárať dohady a predpoklady, ale najhlavnejšie je, že obvykle sa snažím a robím oveľa viac – robím závery. A tu je rozlúštenie – robím závery na základe informácie, získanej cez úzky pás pod dverami miestnosti. Takže je očividná otázka: "A nakoľko bude tento záver zodpovedať pravdivému, celostnému obrazu, jeho kompletnosti?!"

Ešte raz by som chcela zdôrazniť a obrátiť pozornosť na ten fakt, prečo je náš svet iluzórny. Podľa tvrdení súčasných vedcov sme schopní vnímať len malé percento obklopujúceho nás sveta pomocou zmyslov. Taká malá časť – vari to je celý svet? Čo môže byť presvedčivejšie...
 
Precíťte - všetko ostatné je skryté pred vnímaním.

Poznať Skutočný svet pomocou zmyslov a rozumu je nemožné. K tomu existuje iná cesta - hlboké pocity, pretože práve ony sú jazykom ľudských Duší. Táto cesta a nástroje sú opísané v neoceniteľnej knihe „AllatRa“.

Rigden: Hlboké pocity – to je zvláštny jazyk, odlišný od ľudského. Keď človek v sebe prekonáva to nízke, každý deň na sebe pracuje, rozvíja sa, duchovne sa ako ľudská bytosť premieňa, stáva sa osvieteným. Keď človek duchovne rastie, naráža na otázky svojho rozumu. Skúsenosť duchovných praktík mu dáva pochopenie, že hmotný mozog je vo svojom vnímaní ohraničený a viaže sa k telu, ale telo je pominuteľné a konečné. Avšak Duša v ňom prebývajúca je neviditeľná, no večná. Chápe, že pocitová skúsenosť sa nedá hodnoverne vyjadriť slovami rozumu. Veď duchovné praktiky sú iba nástroje, pomáhajúce odhaliť, poznať a rozvinúť hlboké pocity človeka, pomocou ktorých prebieha jeho komunikácia s Najvyššími z Bezhraničného v ich jazyku – jazyku hlbokých pocitov. Z toho dôvodu  sa o božskom nedá hovoriť priamo, pretože hocijaká  myšlienka bude iba alegóriou. Lebo božské – to je iný jazyk, nie jazyk rozumu, ale hlbokých pocitov, ktorému rozumie Duša každého. Je to jednotný  jazyk ľudských Duší. A je to jazyk Pravdy.


                                                                                                                                                 Z knihy Anastasie Novych "AllatRa"

Môžeme teda hovoriť o tom, že naše vnímanie sveta je objektívne? Rozhodne nie. V porovnaní s celostným obrazom sveta je naše vnímanie príliš iluzórne a neplnohodnotné.

 

Čo sa nazýva "realitou" a aký je svet naozaj? Ak sa pozrieme na tieto otázky z hľadiska fyziky, tak človek je mimoriadne obmedzený vo svojom vnímaní okolitého sveta, vo vnímaní najširšieho oceánu  fyzikálnych polí, spektra elektromagnetických vĺn rôznej frekvencie, všetkej tej variability a mnohotvárnosti foriem života a prírodných javov, ktoré existujú v hmotnom svete. Ako pozorovateľ  je uzavretý v trojrozmernom systéme a má možnosť spoznať len jeho veľmi malú časť pomocou svojho tela, presnejšie jeho zmyslov. A aké sú ich hranice možností? Jednoduchý príklad - oči. Základné informácie o okolitom svete prichádzajú k človeku cez zrakový kanál. Pre ľudské oko viditeľnou časťou spektra sú elektromagnetické vlny dĺžky od 400 do 760 nanometrov.

Nič, čo leží mimo tohto rozmedzia, človek nevidí, teda jeho mozog neodráža realitu, ktorá leží mimo tohto rozsahu vlnových dĺžok. To isté platí aj pre zvuk, ktorý človek počuje len v rozsahu 16 Hz až 20 kHz (pre porovnanie: sluch niektorých zvierat pokrýva rozsah do 200 kHz, ale hmyzu - do 500 kHz). Zmysly poskytujú len veľmi skromnú informáciu o vonkajšom svete, vďaka ktorej v človeku vzniká chybná predstava nielen o priestorovom rozložení vonkajšej reality, ale aj o stálosti mnohých viditeľných objektov, t. j. v človeku vzniká zvláštna ilúzia vnímania. Avšak v skutočnosti niet jediného materiálneho objektu, ktorý by sa nachádzal v absolútnom kľude, lebo všetko je v pohybe - rovnako v mikro, ako aj v makrosvete.


                                                                                                                                            Prapôvodná FYZIKA ALLATRA

 

Rovnako pre vysvetlenie tejto témy chcem zacitovať slová z knihy Anastasie Novych „Sensei – I.“:

Človek, ponorený v hmote, zakomplexovaný v materiálnom svete myšlienok, je veľmi obmedzený vo svojom vnímaní...

Kvôli čomu sa meditácie, duchovné praktiky vždy dávali ľudstvu a v princípe nikdy neboli tajomstvom? Pretože to ľuďom otváralo úplne iný, skutočný svet Boha a primerane aj nový oblúk špirály dozrievania duše.

Takže človek je veľmi zaujímavý tvor – rodí sa ako zviera, no v priebehu jedného života ho sila myšlienky môže premeniť na Bytosť, blízku Bohu. A najzvláštnejšie je to, že mu je poskytnutá sloboda voľby svojho individuálneho rozvoja... Sila myšlienky je skutočne unikátny výtvor Boha. Existuje také staroveké vyjadrenie, napísané ešte v sanskrite:

„Boh spí v mineráloch,
Prebúdza sa v rastlinách,
Pohybuje sa vo zvieratách
A... myslí v človeku.“

     

A takýto dôkaz ma ešte viac potešil vnútri, naplnenosť bola jednoducho bezmedzná. Urobila som svoju konečnú voľbu – JA idem do VEČNOSTI!

Aký má zmysel držať sa smrteľnej matérie, kŕmiť sa ilúziami tohto sveta, keď je Večnosť, existuje cesta Domov, však ma Tam čakajú.

Pocítila som, že toto je SKUTOČNÁ SLOBODA! Som oslobodená od toho, čo vlastne neexistovalo, som oslobodená od týchto ilúzií! Som slobodná! Teraz ma nič nemôže odvrátiť od Cesty k Bohu. To je Ona – Skutočná Sloboda! Viac nie je nutné odsudzovať, urážať sa, hnevať sa a báť sa. DÝCHAM, ŽIJEM, nikto a nič už nie je schopné ponoriť ma do ilúzie.


A ak vás zaujali moje odhalenia, tak vám s hlbším porozumením tejto témy môže pomôcť kniha „AllatRa“, pre mňa je to brána do Večnosti.

Autor: Irina Cvetajevová

 

Kniha na stiahnutie: http://ibisbooks.cz/index.php?nma=shopic&show=item&id=23

 

Zdroj:  http://allatravesti.com/razoblachenie_illyuziy_okruzhayuschego_mira._moy_vybor__vechnost

       

Líbí se mi 11



Odhalenie ilúzií okolitého sveta. MOJA VOĽBA - VEČNOSŤ! - Hodnocení: 5.00 z 5.00 . Počet hlasů: 11
Podobné články:



Zanechat komentář

Myšlenka dne

Každá rána, kterou zasadíte v hněvu, se k vám ve výsledku vrátí.


Kalendář událostí