DETI SÚ KVETY ŽIVOTA

Dieťa, neustále vyžarujúce šťastie, teší dospelých svojou bezprostrednosťou, čis­totou, radosťou zo života. Nenadarmo sa hovorí, že deti sú kvety života. Od narode­nia sa deti snažia poznávať tento prekrásny svet, hýbe nimi zvedavosť, ich čistý rozum ako hubka nasáva absolútne všetko, s čím sa stretáva. Zaujíma ich všetko, čo vidia naokolo a kvôli tomu sa učia ovládať telo. Tu sa už dieťatko vie otočiť v postieľke, po pár mesiacoch už pevne sedí a ešte po neja­kom čase bystro lezie. A už je tu rodičovský jasot – dieťatko urobilo prvý krok, za ním druhý a potom samostatne prešlo cez celú izbu. Detstvo je rozprávkový čas, naokolo je obrovský a veľmi zaujímavý svet, každý deň nové objavy, veselé hry a spolu s nimi nové životné skúsenosti. A v tejto rozprávke sa pri deťoch neustále nachádza ich spoľahlivá opora a ochrana, milujúci rodičia.

Každý rodič samozrejme želá svojim deťom to najlepšie. My, mamy a otcovia, sme pripravení dať aj posledné, aby naše deti mali dobré detstvo, krásny odev, za­ujímavé hračky, náležité vzdelanie. Vo svojich túžbach vidíme v budúcnosti svo­je deti zdvorilé, poctivé, dobré a silné, športujúce a smelé, múdre a zabezpečené. Neprestávame ich učiť dobrým spôsobom, čistotnosti, poctivosti, pracovitosti, trvá­me na prínose rannej rozcvičky, kupujeme najzaujímavejšie knihy v nádeji, že dieťa si obľúbi čítanie. My, rodičia, neustále vy­svetľujeme deťom aká je potrebná školská výuka, vyhľadávame dobré športové od­diely, alebo tvorivé dielne. Pri tom všet­kom treba mať na pamäti, že deti si vždy berú príklad zo svojich rodičov.

Nedávno, po detskom tréningu v jed­nej z telocviční Centra rozvoja taekwondo „Nové pokolenie“, otec jedného z mlad­ších žiakov poprosil o radu. Vec sa týkala toho, že jeho syn je lenivý cvičiť doma, nehovoriac už o každodennej rannej roz­cvičke. Otec so zármutkom hovoril o tom, že chlapec dokonca nechce trénovať ani s novou športovou výbavou.

„Ako s ním trénujete?“ – spýtal sa náš tréner.

„Držím ho vystretou rukou a nechám ho vykonávať cvičenia“, - odpovedal muž.

„Ale prečo vystretou? Musí sa držať zohnutou rukou.“

„Zohnutou mi je to nepríjemné, ale vy­stretou je to dobré. Ležím na gauči, poze­rám televízor, držím synovi nohu ...“

Mama našej športovkyne, žiačky devi­atej triedy, poprosila nášho trénera ovplyv­niť správanie dcéry. Mamu dráždi jej ne­poriadnosť. Náš tréner splnil prosbu, ale keď zaviedol nenútený rozhovor na vzťahy dievčaťa s rodičmi, dievčina nevydržala a rozplakala sa. Ukázalo sa, že dcéra ne­chce plniť mamine prosby ukladať si veci práve preto, že mama sama je neporiadna.

Jedna zo žien, naša učiteľka zo skupi­ny pre dospelých , sa sťažovala, že jej syn, náš žiak, vôbec nechce čítať. Musí ho jed­noducho nútiť robiť to. Na otázku dieťaťa, prečo ona sama nečíta, mama odpovedala: „Ja som si svoje odčítala, keď som sa učila v škole“.

Deti sa učia neustále, ale rodičia sú hlavnými učiteľmi. Keď mama bozká­va malého, dieťa sa učí prejavom lásky a nehy. Keď mama kričí, dieťa sa učí hru­bosti. No a čomu sa učí dieťa počas hádky rodičov, počas hlučných a opitých zábav, počas... Rodičia chápu dôležitosť výcho­vy, snažia sa rozvinúť v deťoch mravnosť, estetické, kultúrno-vzdelávacie vlastnosti. No na druhej strane samotní rodičia veľmi často demonštrujú svojim deťom príklady túžob a postupov, vzdialených od ideálnej výchovy.

Ale veď hlavnou metódou výchovy je osobný príklad. Efektívnosť tejto me­tódy je u človeka spojená s existenciou zrkadlových neurónov, ktoré sa uvád­zajú do činnosti pri osvojovaní si nových návykov cestou napodobňovania cudzej činnosti. Takým spôsobom sa dieťa učí postupovať rovnako, ako každý človek, ktorý je pre neho autoritou. Jednoduch­šie povedané, berie si príklad. No a kto je pre malého väčšou autoritou, ako jeho rodičia? Tak sa aj stáva, že deti učia jed­no, ale príkladom im ukazujú opak. Dieťa v tom čase prežíva vnútorný konflikt, kedy si podvedome osvojuje podľa príkladu ro­dičov jeden model správania, ale vedome, pod vplyvom príkazov (požiadaviek, alebo zákazov), je nútený konať inak.

Jeden z našich trénerov, mladý otec, porozprával o zaujímavej skúsenosti. Kaž­dé ráno priúčal svojho synčeka robiť rannú rozcvičku. Sám ju dlhé roky nepretržite vykonáva. Pravdaže, jeho syn sa so zá­ujmom zapojil do cvičenia, jednako čosko­ro začal byť pozorovaný nasledovný obraz. Niekedy chlapec s radosťou vyskakoval z postele a cvičil spolu s otcom, niekedy sa mu nechcelo.

Ale keď sa k otcovi na rannej rozcvič­ke pripájala aj mama, malý vždy pribehol cvičiť spolu s rodičmi. Všetko je jednodu­ché, človek má sklon k napodobňovaniu.

Práve preto hlavnou metódou výcho­vy navždy zostane osobný príklad. Exis­tuje výborné príslovie: „Nevychovávajte svoje deti, aj tak budú podobné vám. Vy­chovávajte seba“. Je zbytočné hovoriť die­ťaťu o škodlivosti fajčenia a pritom pravi­delne fajčiť. Je zbytočné hovoriť o nutnosti učiť sa, keď sami máte tri roky vzdelania. To neznamená, že v takom prípade rodič musí postúpiť na univerzitu, aby predložil pozitívny príklad. Dieťaťu stačí vidieť ne­ustálu túžbu otca a mamy niečo spoznávať, študovať, zaujímať sa o nové veci. Deti vôbec nie sú hlúpe a krásne vás pochopia, keď im poviete, prečo máte tri ročníky vz­delania a prečo ich vypravujete po škole do inštitútu. Keď sú rodičia otvorení a úprim­ní k dieťaťu, ono bude vedieť, že sa na nich vždy môže obrátiť o radu, ak nezvládne riešiť problém samé.

Pre rodičov je hlavné, aby sa ich deti stali dôstojnými ľuďmi. Ale pre deti je hlavné, aby ich rodičia boli. Jednoducho boli. No to je naša spoločná úloha, ako rodičov, nielen byť, ale byť takí, akými sa budú chcieť stať naše deti. Byť člo­vekom, ktorému sa dieťa bude chcieť vyrovnať, ktorého si bude vážiť, obdi­vovať, ako sa hovorí „bude mu visieť na ústach“.

„Chcem byť ako otec!“ – hovorí chla­pec. „A aký je tvoj otec?“ – spytujú sa ho. „Dobrý a múdry. Všetci ho majú radi. Na narodeniny k nemu prichádza veľa – veľa hostí, gratulujú mu a on každému dáva darčeky! Často za ním chodia pre radu a odchádzajú s nadšením. Veľa pracuje a miluje svoju prácu. Sám o tom hovorí. Počul som, ako s niekým telefonoval a po­vedal to. Má rád kávu s mliekom a jabl­ká s banánmi. Chodíme spolu na rybačku a rozprávame sa o všetkom na svete! Vie veľa o hviezdach. Často je zaneprázdnený, pretože má zodpovednú prácu, ocko ho­vorí, že každá práca je zodpovedná.

No keď si s ním potrebujem pohovoriť, niečo sa ho opýtať, alebo sa mi niečo ne­darí, vždy si na mňa nájde čas, pomáha mi. Pomáha mnohým ľuďom a nikdy za pomoc neberie platbu. Povedal mi, že ak za dobro berú peniaze, tak to už nie je dobro, ale jed­noducho služba. Nedávno sme spolu robili kozmickú stanicu z fliaš a viečok, ktoré som našiel na balkóne. Ocko povedal, že nikdy nerobil kozmickú stanicu z fliaš a vrchnáči­kov a je zvedavý vyskúšať to. Možno, že sa to aj podarí! A ešte má fúzy. A niekedy sa objaví aj brada. Keď veľa pracuje. Vtedy sa podobá na hviezdopravca z rozprávky!

Ocka veľmi-veľmi ľúbim a keď vyras­tiem, určite budem taký, ako on! A teraz idem čítať knižku o hviezdach, ktorú sme s ockom kúpili v sobotu. Cez prázdniny pôjdeme na chatu a po večeroch bude­me pozorovať hviezdne nebo. Musím sa pripraviť, aby som s ním mohol hovoriť o hviezdach...“

Nevychovávajte svoje deti, aj tak sa budú podobať na vás ...

 

překlad ze zdroje: http://n-generation. livejournal.com/